Kolumbia je uzasna. Krajsiu prirodu som este nevidela - so vsetkou uctou k nasej vlasti.
To je v skratke moj celkovy dojem z vyletu do regionu kavy, alebo ako sa tu povie „Cafetera“ :)
Centrum tejto oblasti je mesto Armenia, kde bola nasa prva zastavka. Z Bogoty je to cca 8 hodin cesty plne klimatizovanym autobusom, co v preklade znamena ze sme zmrzli na kost. Ale stalo to za to! Do Armenia sme dorazili v nedelu rano o piatej (10 dnove prazdniny sa nam zacali oficialne uz v piatok poobede, ale sef nasho anglickeho departmentu nam na sobotu pripravil pekny plan, a sice skolenie priamo z oxfordu od tvorcov knih, z ktorych ucime nasich malych certov :) takze sa nam podarilo vycestovat az v sobotu vecer). Vdaka nasmu kolegovi (vdaka John) sme mohli pocas celeho pobytu v armenii byvat v dome jeho babky - velmi mila pani :) boli sme u nej tri noci, ale all inclusive, resp. polpenzia :) vzdy nam pripravila ranajky aj veceru, obed sme mali vonku.
Prve miesto, ktore sme navstivili v Cafetere bol „park kavy“ v originale „Parque del café“. Bol to obrovsky park plny hlavne atrakcii pre deti, ale aj dospelych a paradoxne az tak vela s kavou nemal spolocne. Bolo tam sice muzeum kavy a zopar mensich plantazi z roznymi vzorkami kavy, ale to bolo co sa kavy tyka asi tak vsetko. Okrem kavy sa im tam vsak podarilo vypestovat kopec krasnych kvetov a stromov, hlavne obrovskych bambusov, ktore su typicke pre cely region cafetera. Najvacsou atrakciou pre navstevnikov parku bol zabavny park s roznymi kolotocmi. Zopar sme aj my vyskusali, ale tak nebolo to nic extra, v porovnani so spisskym trhom slabota (mozete vidiet foto na fcb). Najviac sa mi pacil „vodny kolotoc“, mini napodobenina kolotoca v uvodnej znelke so serialu „Step by step“. Bola to velmi osviezujuca jazda, kedze vonku bolo velmi teplo. V parku sme stravili cely den, bol to pre nas velmi prijemny zaciatok vyletu. Len chudinka Beatka dostala asi upal, takze nasledujuci den prelezala v posteli :(
Ja som sa s Fabianom, kolegom – ucitelom hudobnej, ktory nas doprevadzal prvu polovicku vyletu, vybrala do centra Armenie. Je to pomerne male mestecko, takze sme cele centrum pomerne rychlo presli. Navstivili sme tam miestny park, ktory mi tak trochu miestami primpominal dzunglu, ale inak velmi pekny. Stihla som sa tam vyfotit so skupinkou chlapcov, ktori ma po „nenanapadnom“ obkukovani poprosili o spolocnu fotku :P a nasledne mi esta aspon 3-krat pri kazdom nasom stretnuti v parku podakovali :) Poobede sme sa autobusom dopravili do nedalekeho mestecka Salento, ktore sa mi z celeho vyletu po cafetere pacilo asi najviac. Je to mestecko plne farebnych domcekov, pricom vo vacsine z nich bola bud mensia restauracia, alebo tam predavali rozne rucne vyrobene predmety, bizuteriu, topanky, kabelky, a vsetko mozne...kraaasa :) dobre ze som si v ten den nezobrala vela penazi, lebo by som tam prisla na mizinu :P
Nasledujuci den sme mali pomerne oddychovy, dalsou zastavkou boli termalne kupele Santa Rosa, vzdialene od Armenie asi 3 hodinky tromi dopravnymi prostriedkami :) Najprv sme totiz museli ist autobusom do mesta Pereira, potom dalsim autobusom do mesta Santa Rosa a najlepsou castou cesty bola cesta „malym sukromnym“ dzipom, za ktory sme zaplatili 5 eur/osobu, aby nas dopravil priamo k termalnym pramenom. Tie boli az niekde uplne v horach takze tam bolo dost chladno, ale voda velmi prijemna. Na rozdiel od nasich termalnych kupalisk, tam voda nesmrdela a nebola zelenej farby, takze moje plavky po celodennom pobyte nezmenili farbu :) Zaujimavym faktom bolo, ze na jednej strane bazena boli vodopady s horucou termalnou vodou a na druhej strane boli vodopady s ladovou vodou...takze to tam cele fungovalo podobne ako sauna...nejakych 15-20 minut si mohol zostat v bazene a potom by si sa mal schladit studenou vodou z vodopadu na ochladenie organizmu...bol to pre nas prijemny relax po dvoch dnoch plnych chodenia. „Domov“ sme sa vratili pomerne unaveni a na dalsi den nas uz cakalo dalsie centrum kavy – Manizales. Tam sme stravili nasledujuce 3 dni.
Cesta z Armenie nam trvala asi 4 hodiny, ale boli to nekonecne sryri hodiny plne zakrut, takze po prichode sme to dalsiu dobru hodku rozdychavali na izbe. Kto pozna cestu do Kosic, cez jahodnu, tak ta je oproti kolumbijskym cestam plnych zakrut slabym odvarom. Ale tak clovek si po case zvykne no...Byvali sme v takom mensom hoteli, ktory bol na svoju polohu v uplnom centre mesta pomerne lacny. Manizales je mestecko, ktore je viac menej v udoli a vsetky cestu, ktore vedu do mesta aj cez mesto su na styl husenkovej drahy, hooore, doooole, hooore, dooole, cize sme mali kolotoc, za ktory sme ani platit nemuseli, stacilo nasadnut do autobusu alebo taxika... Prve poobedie, kedze sme boli otapeni, sme si len tak zbezne stihli prejst centrum, okolie a urobili zopar fotiek. Na dalsi den sa nam zacala „damska jazda“. Kedze nas uz Fabian „opustil“ a s Beatou smesi vopred naplanovali a zaplatili vylet na najvyssi vrch v oblasti manizales – Nevado de Ruiz. Mal to byt celodenny vylet, ktory zahrnal ranajky, navstevu narodneho parku, najvyssieho vrchu, ktory ma takmer 4000 metrov, obed a potom 3 hodinovy pobyt v kupeloch....Vyrazili sme pomerne skoro rano a este skor sme sa aj vratili naspat do Manizales, lebo na jedinu cestu, ktora viedla na vrch, sa zosunula poda a nevedeli nam povedat, ze ako dlho im bude trvat oprava...tak sme sa sklamani vratili naspat. V cestovke nam vsak povedali, ze vylet sa presuva na nasledujuci den, lebo ze to dovtedy urcite odstrania, pretoze to bola hlavna cesta Manizales – Bogota. Tak sme sa s Betou potesili a zvysok dna sme vyuzili na prehliadku mesta.
Je tam krasna katedrala (druha najvacsia v Kolumbii po katedrale v Bogote myslim), na vrch ktorej sme sa vyplazili po cca 400 schodoch, ale stalo to zato. Mali sme vyhlad na cely Manizales. Sucastou katedraly je tzv. „corredor polaco“ v preklade polsky koridor, ktory dostal svoje meno, po skupine polskych hudobnikov, ktori tam v minulosti hravali. Beata bola milo prekvapena, ze v Kolumbii nasla kusok svoje zeme :) Vecer sme sa vybrali do morskej restauracie na rybku, ktora bola velmi chutna, aj ked po telefonate z cestovky, ze vylet sa nekona, lebo cestu stale neopravili, nam chut aj presla...tak sme to zapili pivom a rozhodli sa, ze dalsie rano vyrazame do nasej poslednej destinacie Medellin.
Medellin je „druhe“ hlavne mesto Kolombie. Je to viac menej mensia napodobenina Bogoty, akurat je blizsie k pobreziu, takze je tam prijemne teplucko a ludia su tam otvorenejsi a milsi ako v Bogote. Mam jedneho kolegu v praci, ktory je z Medellinu a kazdemu vzdy zdraví „Hola corazon“ :) v preklade ahoj laska...a tym kazdemu - myslim ozaj kazdemu..aj predavacke v obchode :) je to mile, no tu v Bogote to nie je bezne, ale v medelline sme to casto poculi. Aj tu sa nam podarilo zohnat slusny hotel v centre za dobru cenu, takze sme mali vsade pomerne blizko. Ako prvy sme po prichode navstivili Boterov park. Botero je znamy kolumbijsky maliar a sochar. Zvlastne je, ze maluje len tucnych ludi..mal totiz tucneho syna, ktory mu zomrel a ako spomienku na neho, vsetky jeho obrazy aj sochy zobrazuju tucnych ludi. Sochy boli velmi mile podla mna :) prvy den v medelline sme toho vela nepochodili, lebo sme boli unavene z cestovania a zacalo prsat...takze sa nam podarilo vidiet len boterov park, asi 2 kostoly a 4 transvestitov, ktori su vraj v medelline celkom popularni. Celkom chapem, lebo toto mesto je zname svojimi klinikami zameranymi na plasticku chirurgiu :P
V sobotu sme si naplanovali vylet do mestecka Guatapé, vzdialeneho asi hodinku od Medellinu. Je to male mestecko obklopene desiatkami jazier, co bolo pre mna v Kolombii nieco uplne nove. Po horskom prostredi sa ocitnut v prostredi vodnom :P Najvacsou turistickou atrakciou v okoli Guatapé je tzv. „Piedra de Guatapé“, teda obrovska skala tvaru gigantickej hrce len tak uprostred nicoho...podarilo sa nam jej vrchol dostat po vyse 500 schodoch, ale vyhlad bol velmi pekny. Cely region v okoli Guatapé je totiz netradicne obklopeny jazerami a malymi domcekmi. Vedela by som si tam predstavit taku vikendovu chatku :) Na samom vrchole skaly sme sa spoznali s velmi vtipnou skupinkou ludi – boli to vsetko zamestanci z jedneho podniku v Medelline a boli na niecom podobnom ako pracovnom vylete...hned sa k nam samozrejme chlapi, ktori boli v prevaznej vacsine prihovorili, ci sa s nami mozu vyfotit, tak sme im s beatou urobili radost...potom sa nas klasicky zacali vypytovat, ze odkial sme, preco sme prisli do Kolumbie a cely zoznam typickych otazok zvedavych kolumbijcanov, tak sme sa snazili co najskor s betou odtial vypadnut...ze ideme obzriet centrum mesta. Odviezli sme sa velmi veselym dpravnym prostriedkom podobnym riksi, akurat ze to malo motor :P Domceky v centre boli podobne tym v Salente, male, farebne, s roznymi motivmi. Na odporucanie domacich sme si za par eur zaplatili vylet takou vacsou lodou po okolitych jazerach. Boli sme na lodi prve a hned ako druhi v poradi sa tam zjavili nasi “kamarati“, ktorych sme stretli na vrchu skaly...tak uz sme vedeli, ze bude sranda :D vsetci sme sa stretli na najvyssom, teda tretom poschodi lode a hned ako zapli hudbu, sa kolegovia s medellinu pustili do tanca – no ved to by ani neboli kolumbijcania, keby sa pri prvych znamkach hudby nepustili do tanca...tak im to vydrzalo cele dve hodinky, co bol cas trvania nasej plavby :) medzicasom nas samozrejme stihli ponuknut rumom a typickym kolumbijskym alkoholom „aguardiente“ (neviem ci som ho uz predtym spominala, ale ma to mentolovu prichut a nie je to nic extra).
Vysledok nasej plavby: prijemny hrejivy pocit a pozvanie na obedoveceru od nasich „kolegov.“ Mali sme celkom stastie, ze sme ich stretli, lebo okrem toho ze par z nich bolo dost otravnych, vascina z nich bola velmi mila a ponukli sa nam, ze nas zvezu ich autobusom naspat do medellinu, co nas velmi potesilo kedze sme usetrili dobrych par eur :) Na hotel sme prisli sice dost neskoro a boli sme mierne unavene, ale este sme si pred poslednym dnom stihli dopriat vecernu vychadzku do tzv. „zona rosa“ teda casti mesta plnej barov a diskotek...ale kedze sme nemali zadinu pansku spolocnost, ostali sme len pri jednom drinku a nejakych 2-3 tancoch a isli sme spat na hotel.
Posledny den sme si zaplatili doobednajsi vylet „turibusom“ po celom medelline. Takze sme v priebehu 4 hodin mali moznost vidiet rozne mestske stvrte, pofotit sa pri medellinskych pamiatkach, kostoloch, univerzite, navstivit park zelani, uzit si pohlad na mesto z miestnej vyhladne a este okrem toho aj zmoknut. Takze po prichode do centra sme sa sli na hotel prezliect, pobalit a pred vecernym odchodom sme este stihli navstivit interaktivne centrum, s mnozstvom zaujimavych informacii a hier vysvetlujucich trebars ako funguje ludsky organizmus, rozne fyzikalne a prirodne javy. Skoda, ze sme nemali viac casu, celkom sme sa tam zabavili.
Cesta somov bolo dost kriticka, kedze v autobuse bolo strasna kosa a pocas 9 hodin cesty do Bogoty som sa marne snazila zaspat. Prichod so hlavneho mesta nebol o nic potesujucejsi, kedze v Bogote tiez nebolo po teple ani chyru ani slychu. Takze nasledujuce dva dni boli pre nas dost tazke, kedze bol koniec prazdnin a este aj pocasie sa zhorsilo a celkovo posledny tyzden tu he dost chladno a vela prsi.
Suma sumarum: vylet po tepluckom cafetere sme si plne uzili a mame kopu peknych spomienok. Najblizsie ma vacsi vylet caka v decembri, kedy sa konecne chystam precestovat pobrezie „la costu“ :) medzicasom sa vsak este urcite ozvem.
streda 27. októbra 2010
štvrtok 30. septembra 2010
Po dlhom case....
Zijem! nebojte sa :) Len som mala v poslednom case velmi malo casu na pisanie a nic extra zaujimave sa v mojom zivote neudialo, tak som vas nechcela velmi nudit opisom mojho vsedneho dna...ale tak uz je to dost dlha doba, co som o sebe dala vediet, takze uz by sa patrilo dat nejaky update...
Tyzdne tu ubiehaju dost rychlo, neviem ako u vas doma, ale tu podla mna tak 2-krat rychlejsie :P V skole som si zvykla, deti na mna asi tiez, ale stale su nadpriemerne hyperaktivne a nepozorne a hlucne - takze mam co robit s nimi. Stale mi nejde do hlavy ten rozdiel v mentalite 10 rocnych kolumbijcanov a 10 rocnych slovakov a ucitelom na slovensku odporucam prist do kolumbie, ucit tu taky mesiac, pre niektorych aj tyzden mozno by stacil a videli by co je to zvladat 35 malych vkuse vyrusujuciych a po triede pobehujucuch kolumbijcanov...a po navrate domov by sa podla mna uz viac nestazovali :P...
Len tak na margo ich hyperaktivity: Beate sa stala tak vtipna prihoda zase...sa jej jeden student zasekol do stolicky :P maju tu take stolicky, kde je medzi sedadlom a operadlom medzera a ked raz s nimi robila skupinovu sktiviotu, zrazu si vsimla, ze v jednej skupinke je nejako vela ludi...a to uz boli vsetci zhromazdeni okolo toho zaseknuteho chudaka :D
15 minut sa ho snazili roznymi sposobmi vytlacit zo stolicky, dali mu dole opasok aj nohavice pomaly, aby ho odtial vytrieskali, ze vraj to bolo strasne vtripne, beata tlacila z jednej strany, studenti z druhej a vsetci sa smiali, len ten zaseknuty chlapec vraj skoro plakal...skoda ze beta nemala fotak, mohol to byt dobry zazitok aj pre ostatnych ucitelov:) ale tak napokon ho nejak vykliesnili odtial...- to je len priklad toho, ze studenti tu fakt nevedia co od rozkose :P
Ale tak ja sa nestazujem, praca mi dava strasne vela skusenosti, ucim sa ako byt lidrom 35 clennej posadky nadsencov futbalu (ktora sa po velkej prestavke dovali do triedy spotena a zablatena od hlavy az po paty – DOSLOVA!) a tiez ako zvladat iny druh stresu, ako je ten skuskovy a pre mna najdolezitejsie (pre tych co ma poznaju dobre:) aj ako sa ucit trpezlivosti. Lebo vysvetlit nieco skupine deti 3 krat, potom dalsim desiatim osobam, ktore nedavaju pozor minimalne dvakrat a napokon ked sa stale hlasi takych 5 studentov, ze nerozumie, vysvetlit kazdemu osobitne, je fakt dobrym cvicenim trpezlivosti...odporucam :D
Pre studentov na nasej skole inak organizuju dost vela podujati, rozne predstavenia divadelne, prednasky, vylety a tiez tu maju kazdy semester rozne dni tykajuce sa jednotlivych predmetov: napr. den filozofie, den umenia, den vedy...ten bol tuto stredu a prisli nejaki typkovia s obrovskymi tarantulami a vsetci studenti sa s nimmi fotili...normalne si ich mohli dat aj do ust, na hlavu a tak...pre mna to bolo hrozne, kedze mam arachnofobiu..a vidiet 10 rocne deti ako maju v ustach obrovsku tarantrulu bolo pre mna zazitkom, mam zopar ich fotiek, tak ich dam na fcb potom :)
Koncom oktobra nas anglicky department organizuje „english day“ co bude dost velka udalost, kedze sme najvacsim oddelenim na skole...a pripravujeme to uz dobry mesiac, je s tym dost vela prace, pripravit vsetky aktivity pre deti, rozpocet a tak, takze to bude dost narocny den pre nas..ale celkom sa tesim :) deticky budu mat aj miniplaybackshow, tak dam potom vediet ako to dopadlo a urcite aj nejake videa a fotky uploadnem.
Este co sa skoly taky, tohto tyzdna som otvorila pre zaujemcov „klub anglictiny“ prislo mi asi 15 deti, tak som bola celkom prekvapena :) Najde sa teda zopar malych nadsencov anglicitiny...aj jeden otecko sa ma dnes pytal, ci by som nemohla doucovat anglictinu jeho, tak uvidime, ci sa ozve...lebo uz som sa stretla s viacerymi ludmi, ktori sa ma pytali, ci ich nebudem doucovat, ale vzhladom na to ze to boli kolumbijcania, sa uz samozrejme potom neozvali :P Tak uvidime no...niezeby som mala vela volneho casu po skole, ale ucenie ma fakt bavi :)
Co sa ostatneho zivota okrem skoly tyka, tak cez tyzden velmi nechodime vonku, sem tam sa stretnem s kamaratmi vecer, alebo pridu ku nam domov, alebo si len tak otvorime vinko vecer...proste pohodicka...a pred dvomi tyzdnami som konecne zacala aj so sportom :) chodim behat tak 3 az 4 krat do tyzdna do parku pomerne blizko nasho domu, takze som na seba hrda, ze som sa konecne k niecomu aktivnemu dokopala :) predtym sme zvykl v skole v pondelok poobede hravat voleybal, ale v poslednom casu furt v pondelok (za posledny tyzdnen vlastne kazdy den) prsi :( este jeden taky dazdivy tzyden a chyti ma depka asi...
Cez vikend ako vzdy ideme na nejaku party, takze nudzu tu nemam :D minuly tyzden sme oslavovali Beatine narodeniny, som jej pripravila prekvapko: pozvala som kolegov zo skoly aj kamaratov, prislo asi 20 ludi, takze ked prisla donmov a zazala svetlo, bola maximalne prekvapena, ked sme zacali vsetci spievat „happy birthday“ :) bolo to velmi mile..aj tortu som upiekla, vsetci si pochvalovali :P...zacala som tu celkom dost varit a zatial mi to aj vychadza, ludia tu nechapu, ze jak to je mozne ze viem varit a piect :P tak ked pridem domov, vas pozyvam na moje lasagne, tie vsetkym velmi chutia :)
Cestovat sme toho za poslednu dobu vela nenacestovali, lebo jednak sme po piatku resp. sobote dospavali, a tiez tu byva dost na nic pocasie cez vikend. Akurat sme boli jeden den v nedalekom mestecku, malickom, ale velmi peknom kde bolo aj take vacsie jazero a jeden den sme boli na chate u nasho kolegu opekat, ale dajak uz nezvysil cas na navstevu ostatnych miest.
Aaaaale, buduci tyzden v piatok sa nam zacinaju 10-dnove praaaazdniny :) konecne!!! Fakt potrebujem oddych...s beatou uz planujeme nas vylet :) Chystame sa do „regionu kavy“, chceme navstivit 4 mesta, ktore su pomerne bllizko seba, aj ked vzdialene od Bogoty: Armenia, Manizales, Medellin a Cali (ktore je na pobrezi :) uz sa na to tesim..nemame sice az tak vela casu na cestovanie, ale bude to urcite super zazitok..najblizsie budem mat potom viac casu na cestovanie az v decemri ked sa nam skonci skola...a medzitym tam mame asi 2 alebo tri dlhsie vikenmdy, tak dufam, ze sa mi podari niekam vypadnut :)
No co by som vam este nepisala...mam sa tu dobre, uzivam si zivot, kolumbijcania su zlati...hlavne by som chcela odporucit dievcatam, ktore si chcu zvysit sebavedomie: Kolumbia je ta spravna krajina :) Tu neprejde den, aby mi niekto nepovedal, ze som „hermosa“ alebo „linda“, niekedy mi to pravdupovediac ide aj na nervy, ale inak je to celkom potesujuce :)
Tak to by bola pikoska na zaver..ozvem sa po nasom vylete :) Drzte sa a tesim sa na spravy z domova!
Tyzdne tu ubiehaju dost rychlo, neviem ako u vas doma, ale tu podla mna tak 2-krat rychlejsie :P V skole som si zvykla, deti na mna asi tiez, ale stale su nadpriemerne hyperaktivne a nepozorne a hlucne - takze mam co robit s nimi. Stale mi nejde do hlavy ten rozdiel v mentalite 10 rocnych kolumbijcanov a 10 rocnych slovakov a ucitelom na slovensku odporucam prist do kolumbie, ucit tu taky mesiac, pre niektorych aj tyzden mozno by stacil a videli by co je to zvladat 35 malych vkuse vyrusujuciych a po triede pobehujucuch kolumbijcanov...a po navrate domov by sa podla mna uz viac nestazovali :P...
Len tak na margo ich hyperaktivity: Beate sa stala tak vtipna prihoda zase...sa jej jeden student zasekol do stolicky :P maju tu take stolicky, kde je medzi sedadlom a operadlom medzera a ked raz s nimi robila skupinovu sktiviotu, zrazu si vsimla, ze v jednej skupinke je nejako vela ludi...a to uz boli vsetci zhromazdeni okolo toho zaseknuteho chudaka :D
15 minut sa ho snazili roznymi sposobmi vytlacit zo stolicky, dali mu dole opasok aj nohavice pomaly, aby ho odtial vytrieskali, ze vraj to bolo strasne vtripne, beata tlacila z jednej strany, studenti z druhej a vsetci sa smiali, len ten zaseknuty chlapec vraj skoro plakal...skoda ze beta nemala fotak, mohol to byt dobry zazitok aj pre ostatnych ucitelov:) ale tak napokon ho nejak vykliesnili odtial...- to je len priklad toho, ze studenti tu fakt nevedia co od rozkose :P
Ale tak ja sa nestazujem, praca mi dava strasne vela skusenosti, ucim sa ako byt lidrom 35 clennej posadky nadsencov futbalu (ktora sa po velkej prestavke dovali do triedy spotena a zablatena od hlavy az po paty – DOSLOVA!) a tiez ako zvladat iny druh stresu, ako je ten skuskovy a pre mna najdolezitejsie (pre tych co ma poznaju dobre:) aj ako sa ucit trpezlivosti. Lebo vysvetlit nieco skupine deti 3 krat, potom dalsim desiatim osobam, ktore nedavaju pozor minimalne dvakrat a napokon ked sa stale hlasi takych 5 studentov, ze nerozumie, vysvetlit kazdemu osobitne, je fakt dobrym cvicenim trpezlivosti...odporucam :D
Pre studentov na nasej skole inak organizuju dost vela podujati, rozne predstavenia divadelne, prednasky, vylety a tiez tu maju kazdy semester rozne dni tykajuce sa jednotlivych predmetov: napr. den filozofie, den umenia, den vedy...ten bol tuto stredu a prisli nejaki typkovia s obrovskymi tarantulami a vsetci studenti sa s nimmi fotili...normalne si ich mohli dat aj do ust, na hlavu a tak...pre mna to bolo hrozne, kedze mam arachnofobiu..a vidiet 10 rocne deti ako maju v ustach obrovsku tarantrulu bolo pre mna zazitkom, mam zopar ich fotiek, tak ich dam na fcb potom :)
Koncom oktobra nas anglicky department organizuje „english day“ co bude dost velka udalost, kedze sme najvacsim oddelenim na skole...a pripravujeme to uz dobry mesiac, je s tym dost vela prace, pripravit vsetky aktivity pre deti, rozpocet a tak, takze to bude dost narocny den pre nas..ale celkom sa tesim :) deticky budu mat aj miniplaybackshow, tak dam potom vediet ako to dopadlo a urcite aj nejake videa a fotky uploadnem.
Este co sa skoly taky, tohto tyzdna som otvorila pre zaujemcov „klub anglictiny“ prislo mi asi 15 deti, tak som bola celkom prekvapena :) Najde sa teda zopar malych nadsencov anglicitiny...aj jeden otecko sa ma dnes pytal, ci by som nemohla doucovat anglictinu jeho, tak uvidime, ci sa ozve...lebo uz som sa stretla s viacerymi ludmi, ktori sa ma pytali, ci ich nebudem doucovat, ale vzhladom na to ze to boli kolumbijcania, sa uz samozrejme potom neozvali :P Tak uvidime no...niezeby som mala vela volneho casu po skole, ale ucenie ma fakt bavi :)
Co sa ostatneho zivota okrem skoly tyka, tak cez tyzden velmi nechodime vonku, sem tam sa stretnem s kamaratmi vecer, alebo pridu ku nam domov, alebo si len tak otvorime vinko vecer...proste pohodicka...a pred dvomi tyzdnami som konecne zacala aj so sportom :) chodim behat tak 3 az 4 krat do tyzdna do parku pomerne blizko nasho domu, takze som na seba hrda, ze som sa konecne k niecomu aktivnemu dokopala :) predtym sme zvykl v skole v pondelok poobede hravat voleybal, ale v poslednom casu furt v pondelok (za posledny tyzdnen vlastne kazdy den) prsi :( este jeden taky dazdivy tzyden a chyti ma depka asi...
Cez vikend ako vzdy ideme na nejaku party, takze nudzu tu nemam :D minuly tyzden sme oslavovali Beatine narodeniny, som jej pripravila prekvapko: pozvala som kolegov zo skoly aj kamaratov, prislo asi 20 ludi, takze ked prisla donmov a zazala svetlo, bola maximalne prekvapena, ked sme zacali vsetci spievat „happy birthday“ :) bolo to velmi mile..aj tortu som upiekla, vsetci si pochvalovali :P...zacala som tu celkom dost varit a zatial mi to aj vychadza, ludia tu nechapu, ze jak to je mozne ze viem varit a piect :P tak ked pridem domov, vas pozyvam na moje lasagne, tie vsetkym velmi chutia :)
Cestovat sme toho za poslednu dobu vela nenacestovali, lebo jednak sme po piatku resp. sobote dospavali, a tiez tu byva dost na nic pocasie cez vikend. Akurat sme boli jeden den v nedalekom mestecku, malickom, ale velmi peknom kde bolo aj take vacsie jazero a jeden den sme boli na chate u nasho kolegu opekat, ale dajak uz nezvysil cas na navstevu ostatnych miest.
Aaaaale, buduci tyzden v piatok sa nam zacinaju 10-dnove praaaazdniny :) konecne!!! Fakt potrebujem oddych...s beatou uz planujeme nas vylet :) Chystame sa do „regionu kavy“, chceme navstivit 4 mesta, ktore su pomerne bllizko seba, aj ked vzdialene od Bogoty: Armenia, Manizales, Medellin a Cali (ktore je na pobrezi :) uz sa na to tesim..nemame sice az tak vela casu na cestovanie, ale bude to urcite super zazitok..najblizsie budem mat potom viac casu na cestovanie az v decemri ked sa nam skonci skola...a medzitym tam mame asi 2 alebo tri dlhsie vikenmdy, tak dufam, ze sa mi podari niekam vypadnut :)
No co by som vam este nepisala...mam sa tu dobre, uzivam si zivot, kolumbijcania su zlati...hlavne by som chcela odporucit dievcatam, ktore si chcu zvysit sebavedomie: Kolumbia je ta spravna krajina :) Tu neprejde den, aby mi niekto nepovedal, ze som „hermosa“ alebo „linda“, niekedy mi to pravdupovediac ide aj na nervy, ale inak je to celkom potesujuce :)
Tak to by bola pikoska na zaver..ozvem sa po nasom vylete :) Drzte sa a tesim sa na spravy z domova!
utorok 24. augusta 2010
aiesec vikend 2
Tak v skratke sa este vratim k minulemu vikendu v Ibague. Ibague je mestecko vzdialene od Bogoty nejakych 200 km, co znamena kolumbijskym autobusom po kolumbijskych cestach priblizne 5 hodin sialenej jazdy. Mala som uz to stastie viest sa v aute s Talianom, ktory mal v krvi flasu vina aj s egyptskym taxikarom, ktory pojem pravidla cestenej premavky nepozna, ale byt v autobuse s tromi kulumbijskymi sofermi, to je ina kava...Po blaznivych Talianoch a Egyptanoch som myslela, ze ma uz nic neprekvapi, ale to som este nemala moznost zazit cestovanie v Kolumbii ..:) Kazdopadne z planovenej 3,5 hodinovej cesty do Ibague, bola v piatok vecer 5 hodinova jazda smrti, ktora sa pre nas nastastie skoncila dobre, aj ked Beate bolo po prvykrat v autobuse zle...Po prichode (o 23.30) nas ako inak na stanici cakali nasi chaperoni (nieco ako buddy) s velkym transparentom s nasimi menami :) hned prvym prekvapenim pre nas bolo, ked nam oznamili, ze z aiesecu tam budeme len my dve ako jedine stazistky a ze sa mame pripravit na to, ze nasledujuci den na konferencii vraj budeme za hviezdy...tak som hned prvy vecer pomaly zacala lutovat, ze sme tam vobec isli...ja som byvala u joseho, ktory mal 4 poschodovy dom, takze so stvrteho poschodia bol celkom pekny vyhlad na okolite hory..a hlavne mal velmi milu rodinu, mamka sa o mna pekne starala a za ten jeden vikend ma stihla aj pekne vykrmit :P
V sobotu rano o osmej sa mala zacat konferencia, na ktorej boli okrem aiesecu aj ine orgaizacie, ako iaeste, alebo YMCA, takze sme tam nakoniec chvalabohu neboli jedine zahranicne ucastnicky...nic to vsak nemenilo na fakte, ze nas tak brali...v sale, kde bolo priblizne 200 ludi, z toho mozno 20 zahranicnych, nas ako jedine dve hned na zaciatku vsetkym predstavili a dali nam uvodne slovo, takze sme sme so seba nieco po spanielsky vypotili a zozali potlesk...potom sa zacal doslova blazinec...kazdy sa chcel s nami fotit, najprv spolu v skupinkach, potom kazdy osobitne so mnou, s beatou, s fotakom, kamerou, mobilom...vsetko na com sa dali zachytit nase nekolumbijske tvare...ak by sme za kazdu fotku vybrali povedzme jedno euro, mali by sme s beatou na spiatocnu cestu na kubu...este ze sme take skromne a fotili sme sa nezistne, cize zadarmo :) po dvoch hodinach stravenych na konferencii som mala na tvari krc a mierne divny pocit s tunajsich ludi...pripadala som si ako z inej planety...ale celkovo boli k nam vsetci velmi mili a furt sa nas pytali, ci inam nieco nechyba a nosili nam jedlo aj pitie. Poobede sme mali „global village“, co je prezentacia jednotlivych kultur, teda kazdy zastupca krajiny mal svoj vlastny stanok, resp. stolik, kde prezentoval svoju vlastnu kulturu...jedine my s beatou sme boli ako tak pripravene, kedze sme mali z domu nejake fotky a pohladnice, beata aj vlajku (ja som si nasu slovensku vlastnorucne vyrobila – vid fcb :) takze sa pri nas pristavilo za cele poobedie asi najviac ludi :) bolo to celkom fajn popoludnie, mali sme tam aj program, spievali a tancovali nam kolumbijske deticky a potom nam predstavili kolumbijsky folklor, dam na fcb aj video, celkom sranda...tancovali s poharmi a flasami vody na hlave :P potom sme mali obed zo starostkou mesta a dostali sme kazdy maly darcek, triscko a nejake tunaksie dobroty :) Vecer nas samozrejme vytiahli na party, najprv klasika chiva bus, co by som mohla prirovnat k nasej predpriprave na intraku :P a potom prava kolumbijska disco do rana :)
V nedelu sme sli na cely den na vylet k vodopadom...bolo tam uplne super. Na rozdiel od tych predoslych v Bucaramnage, sme sa v tychto mohli normalne kupat...bolo tam dost vela ludi, kolumbijcania tam chodia cez vikend ako my na kupalisko...:) cize sa tam aj vyberalo vstupne, ale len take symbolicke, euro tusim.. zvlastne na tych vodopadoch bolo, ze ich tam bolo nad sebou az 7...dostali sme sa len po stvrte, lebo ostatne boli strasne vysoko a mechcelo s nam tam stverat. Tak sme sa tam cely den len tak vyvalovali ako na plazi a uzivali si po dlhom case horuce a slnecne pocasie, ktore v Bogote ludia nepoznaju...vecer sme mali este kratku obhliadku mestom a vecer rozluckovu party takmer do rana, takze v pondelok rano sme cestu naspat skoro celu sme prespali, takze uz to pre nas nebolo take zle ako cestou tam :)
To by bolo v skratke k ibague vsetko..Tento tyzden ideme v piatok na koncert dvoch kolumbijskych kapiel, ktore su tu celkom popularne, tak sa tesim :) ozvem sa opat o tyzden, alebo dva...ak budete mat cas, napiste mi nejake spravy o sebe, co mate nove a co sa deje doma :)
V sobotu rano o osmej sa mala zacat konferencia, na ktorej boli okrem aiesecu aj ine orgaizacie, ako iaeste, alebo YMCA, takze sme tam nakoniec chvalabohu neboli jedine zahranicne ucastnicky...nic to vsak nemenilo na fakte, ze nas tak brali...v sale, kde bolo priblizne 200 ludi, z toho mozno 20 zahranicnych, nas ako jedine dve hned na zaciatku vsetkym predstavili a dali nam uvodne slovo, takze sme sme so seba nieco po spanielsky vypotili a zozali potlesk...potom sa zacal doslova blazinec...kazdy sa chcel s nami fotit, najprv spolu v skupinkach, potom kazdy osobitne so mnou, s beatou, s fotakom, kamerou, mobilom...vsetko na com sa dali zachytit nase nekolumbijske tvare...ak by sme za kazdu fotku vybrali povedzme jedno euro, mali by sme s beatou na spiatocnu cestu na kubu...este ze sme take skromne a fotili sme sa nezistne, cize zadarmo :) po dvoch hodinach stravenych na konferencii som mala na tvari krc a mierne divny pocit s tunajsich ludi...pripadala som si ako z inej planety...ale celkovo boli k nam vsetci velmi mili a furt sa nas pytali, ci inam nieco nechyba a nosili nam jedlo aj pitie. Poobede sme mali „global village“, co je prezentacia jednotlivych kultur, teda kazdy zastupca krajiny mal svoj vlastny stanok, resp. stolik, kde prezentoval svoju vlastnu kulturu...jedine my s beatou sme boli ako tak pripravene, kedze sme mali z domu nejake fotky a pohladnice, beata aj vlajku (ja som si nasu slovensku vlastnorucne vyrobila – vid fcb :) takze sa pri nas pristavilo za cele poobedie asi najviac ludi :) bolo to celkom fajn popoludnie, mali sme tam aj program, spievali a tancovali nam kolumbijske deticky a potom nam predstavili kolumbijsky folklor, dam na fcb aj video, celkom sranda...tancovali s poharmi a flasami vody na hlave :P potom sme mali obed zo starostkou mesta a dostali sme kazdy maly darcek, triscko a nejake tunaksie dobroty :) Vecer nas samozrejme vytiahli na party, najprv klasika chiva bus, co by som mohla prirovnat k nasej predpriprave na intraku :P a potom prava kolumbijska disco do rana :)
V nedelu sme sli na cely den na vylet k vodopadom...bolo tam uplne super. Na rozdiel od tych predoslych v Bucaramnage, sme sa v tychto mohli normalne kupat...bolo tam dost vela ludi, kolumbijcania tam chodia cez vikend ako my na kupalisko...:) cize sa tam aj vyberalo vstupne, ale len take symbolicke, euro tusim.. zvlastne na tych vodopadoch bolo, ze ich tam bolo nad sebou az 7...dostali sme sa len po stvrte, lebo ostatne boli strasne vysoko a mechcelo s nam tam stverat. Tak sme sa tam cely den len tak vyvalovali ako na plazi a uzivali si po dlhom case horuce a slnecne pocasie, ktore v Bogote ludia nepoznaju...vecer sme mali este kratku obhliadku mestom a vecer rozluckovu party takmer do rana, takze v pondelok rano sme cestu naspat skoro celu sme prespali, takze uz to pre nas nebolo take zle ako cestou tam :)
To by bolo v skratke k ibague vsetko..Tento tyzden ideme v piatok na koncert dvoch kolumbijskych kapiel, ktore su tu celkom popularne, tak sa tesim :) ozvem sa opat o tyzden, alebo dva...ak budete mat cas, napiste mi nejake spravy o sebe, co mate nove a co sa deje doma :)
utorok 17. augusta 2010
aiesec vikend 1
Po dlhooooom case sa vam opat hlasim. Mam za sebou dva narocne tyzdne v skole, lebo boli pisomky a opravovania testov a skusania som mala vyse hlavy, ale zaroven mam za sebou dva super vikendy, takze sa tohot tyzdna aj trosku viac rozpisem.
Minuly vikend sme boli s Beatou v Bucaramange, na konferencii, ktoru organizoval AIESEC. Bucaramanga je mesto skor blizsie k pobreziu ako k Bogote, takze je tam aj teplejsie :) a kedze sme nechceli v autobuse stravit 12 hodin, rozhodli sme sa pre lietadlo. Cesta nam trvala necelu hodinku a nas stastny prile sme patricne oslavili kolumbijsko vodkou na letisku, ktora bola dost lacna a asi 3krat taka velka jak nasa :) po nasom kratkom obcerstveni prisli po nas dvaja ludia, Diego - Kolumbijcan a Daria - Ruska, ktora je tam na stazi. S Diegom som si od zaciatku dobre rozumela, pretoze mal rovnake vlasy ako ja, len o trochu kratsie a hned po prichode mi navrhol, ze ak budem potrebovat, może mi pozicat jeho tuzidlo, resp. Taky specialny krem na kucerave vlasy ;D fakt kvalitny!!!! Sli sme k nemu na byt zlozit si veci a potom na party s ostatnymi stazistami, ktori su v Kolumbii…no a tam som spoznala prveho Slovaka. Volal sa Martin a bol z Nitry. Bol to celkom sranda typek, ktory ma privital slotami: Nooo do pi.., Slovaka som tu este nestretol :D takze som sa citila fakt jak doma ;P a okrem toho nezaprel nasu slovensku kulturu, takze pil od rana do vecera :) pre mna bolo velmi zvlastne pocut slovencinu…pravdu povediac sme sa ani vela nerozpravalali, lebo sme si nejak nevedeli zvyknut na fakt, ze obaja hovorime tym istym jazykom…viem o nom len, ze studoval ekonomiu a v bogote polanuje ostat rok, to je asi tak vsetko (mozete ho vidiet na fotkach na fcb, napr. ako spi cestou v lanovke:) Okrem neho tam bolo około 25 stazistov z roznych statov Europy, USA a 3 baby z Ruska. Nasimi spraring-partnermi pocas celeho pobytu vikendu boli dvaja chalani, Andres a Darcio. Obaja su AIESECari a od zaciatku nam boli sympaticki, dobre sa nas starali, prekladali, ked bolo treba atd…boli k nam velmi mili :) vratim sa k nim este neskor, lebo to bol velmi podareny parik :)
No, tak z piatkovej party sme sa vratili około tretej rano a pred siestou sme uz museli vstavat, także sme sa velmi nevyspali…ako vzdy. Rano sme sa mali stretnut o siedmej pri autobuse, samozrejme, este niekolko krat to tu spomeniem, sme v Kolumbii, także sme vyrazili o pol desiatej:) nas autobus vyzeral ako z roku 1940 a bol aj v takom stave, także cesta bola celkom vtipna. Sofer nam celu cestu pustal hudbu na plne pecky, takze nas povodny plan, dospat predoslu noc, resp noci, bol nezrealizovatelny :P celu cestu sa pievalo, tancovalo a zaroven hrali na taky zlastny nastroj, ktory mi velmi pripominal struhadlo na syr, len bol trochu vacsi :)Po troch hodinkach sme dorazili na miesto, ktorym bol narodny park Panachi (Parque Nacional del Chicamocha). Na fcb mam kopec fotiek, na ktorych sme odfotene v lanovke, ktorou sme sa sa viviezli hore a dole kanonom. Vraj je to druhy najvacsi kanon na svete po Grand Canyone…priroda tam bola fakt nadherna…a tie hory, nieco neuveritelne! Vraj je to najkrajsie miesto v Kolumbii, takze ak sa tu niekedy vyberiet, odporucam navstivit :)
Po prechadzke narodnym parkom sme sa vybrali na dobrodruznejsiu cast vyletu – rafting :) kedze som uz predtym raz na raftingu v Taliansku bola, moje obavy neboli az take velke ako u niektorych. Vedela som viac menej co ma caka a samozrejme som ocakavala, ze podobne ako v Taliansku nam najprv na susi vsetko vysvetlia, ako padlovat, ako sa spravat vo vode, ked sa prevrati cln a podobne a taktiez som cakala, ze nam daju aj potrebnu vybavu, teda chemoprenovy skafander, ktory by nas ochranil pred studenou vodou...Ale to som sa velmi mylila…skafander k dispozicii nebol a tak sme sa museli uspokojit s prilbami a zachrannou vestou…a vsetky pravidla nam vysvetlili az na mieste, teda v clne na vode :) Rieka bola celkom v pohode, myslela som, ze bude divokejsia, także v porovnani s Tallianskom to bola pohodicka. Cela raftingova plavba nam trvala asi hodinku a po nej sme sa asi o takej siestej vecer vybrali ze vraj na „obed.” Spolocnost pri stole nam robili nasi dvaja kolumbijski napadnici :P a prave pri veceri sme si ich s beatou zacinali viac vsimat. Darcio mal dokolanlu manikuru, ktoru som mu normalne zavidela a samozrejme nesmel chybat priesvitny lak, u mozov v Kolumbii dost casty! Bolo to pre nas trochu zvlastne, ale sak co uz no…ale potom sme zacali pozorovat ich gesta, najma take zvlastne mavanie rucickami a la Paviel Rochniak.
A po tychto signaloch sme si s Beatkou po veceri len vymenili pohlad, ktory hovoril za vsetko: nasi dvaja kamarati su gayovia :) tu v Kolumbii je to inak celkom bezna vec, także sme si z toho velku hlavu nerobili..Beata je inak magnet na gayov (tvorie takych 80% jej kamratov:) takze si budem musiet zvyknut na to asi:D Po veceri sme isli „chiva busom” na nas hotel. Chiva bus je diskoteka na kolesach, teda autobus, ktory nema normalne sedacky ani okna, ale len take mensie lavice a hlavne dostatek priestoru na tancovanie…sofer pusta hudbu na plne pecky a tancuje sa o dusu :) celkom sranda tancovat v autobuse, ktory ide mestom a ked sa na vas pozeraju vsetci ludia stojaci vonku :) myslim, ze na fcb mam nejake fotky aj z chiva busu, ked nie pokukam u kamaratov a hodim ich tam, nech mate predstavu...
Na hotel sme sa dostali dost neskoro, asi okolo polnoci a lialo jak z krhly takze zaujemcov o planovanu bazenovu party ubudalo...my s Beatou sme samozrejme isli :P bola tam ziva hudba, priemer kapely asi 14,5 roka, ale dobre to islo chlapcom musim uznat...tak sme trosku potancovali a isli na hotel dopit zvysok kupeneho rumu :) rano nas cakal narocny den, najprv jaskyna, potom vodopady a cesta spat do Bucaramangy a na letisko. Po nasich plnohodnotnych 3 hodinach spanku sme sa ocitli v jaskyni ako pre paidimuzikov, lebo sme sa do nej museli doslova vplazit. Nebola to jaskyna podobna nasim...bola to proste diera v zemi miestami vacsia miestami mensia s velkym mnozstvom blata, vody a netopierych vykalov. Netopiere nam ako spravni domaci robili spolocnost pocas celeho pobytu v jaskyni a lietali nam nad hlavami jedna radost. Este ze sme mali prilby, lebo inak neviem neviem...Bol to v celku zaujimavy vylet, ale nase jaskyne sa mi pacia viacej, kedze namiesto vody a blata, ja osobne uprednostnujem lad :)
Hned po jaskyni nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Najprv nasim „historickym” busoma potom kusok aj dzipom sme sa odviezli k vodopadom a potom sme si k nim pekne vysliapli cesticku. Bol to uzasny pohlad (vid foto:) ale hlavne pocit sa kupat vo vodopadoch...Niagary boli sice pre mna krasne, ale stat pod takym silnym prudom uplne cistuckej vody, to je vam iny pocit :) po absolvovaniu serie fotografii nas cakala narocnejsia cast, a to zliezt dolu po vodoapadoch na lane..My s Beatou sme mali ist ako prve, kedze nas tlacil cas kvoli lietadlu, ktore nam v ten den letelo a tak nam dali potrebnu vystroj, cize prilbu rukavice a postroje na lano a cakali sme na povel...polhodku, hodku..uz sa nam to zdalo celkom dost, kedze sme mali 5 hodin pred odletom a to sme este boli vzdialene od Bucaramnygy, z ktorej sme mali odlietat, 3 hodiny cesty autobusom...zacinali sme byt teda poriadne nervozne nielen zo zlezenia ale aj z toho ze nestihneme let...nakoniec nas teda po dlhom cakni zavolali na uplny kraj vodopadov, dali nam potrebne instrukcie, psychicky sme sa uz pripravili na moznu spmrt...no stale sa nic nedialo...napokon nam instruktor povedal, ze prud vody je strasne silny, lebo cely predchadzajuci den prsalo a ze miestati (asi tak 10m) budeme asi kompletne pod prudom vody, co nas mierne vystrasilo...no ale sak sme si povedali, ze uz ked sme tu a mrzneme pol hodiny vo vode, tak to skusime...prud vody sa snazili zmiernit traja chalani z instrukktorovho ty,u, asi takych sposobom ze chudaci lezali vedla seba pozdlz sirky vodopadu vo vode vyse hodiny, ale ani to nepomohlo a po dalsej polhodine cakania nam povedali, ze predsa len je to pre nas nebezpecne a idu skusit lano prsunut na druhu stranu vodopadu, ze tam sa prud mpzno nebude taky silny...boli sme dost sklamane s Beatou, kedze sme tam cakali pomaly 3 hodiny a nic..uz sme mali starsne malicko casu, tak sme sa rozhodli , ze to vzdavame a bezime na letisko...doslova! cestu od vodopadov k hlavnej ceste (ktoru sme predtym absolvovali dzipom), kde nas mal cakat Diego, sme si s Beatou odbehli, co bolo takych 20 minut, s tym ze ked prideme na jej koniec, tak nas tam bude cakat Diego s nasimi vecami...a hadajte co? Presne tak, dobehli sme na koniec cesty, udychcane a spotene, ale auta nikde ani nikoho ineho...mali sme necele 4 hodiny do odletu a zacinali sme byt poriadne nervozne, nemali sme pri sebe nic, ano mobil ani peniaze, nic, lebo vsetky veci nam zobral Diego na hotel..tak sme nakoniec zazvonili na dom jedneho pana, ktory byval na konci cesty, ze ci nahodou nevidel skupinku ludiu na aute, pripadne nas autobus, ktory nas na miesto doviezol...a ten pan, ze: „myslite ten autobus, ktory prave prichadza”? Mali sme stastie uplne, ze dosiel prave vtedy bus, tak sme rychlo poprosili sofera nech nas odvezie na hotel. Na hoteli nas spokojne cakal cerstvo osprchovanmy Diego aj s nasimi vecami a spokojne sa na nas usmieval. Len sme na neho zaganili a povedali mu nech nam zisti, kedy nam ide bus do Bucaramngy. Vec sa ma tak, ze povodne sme mali ist do Bucaramangy vsetci spolu o tretej autobusom, ktory sme mali od zaciatku prenajaty, ale samozrejme sme v Koumbii, takze o tretej sme sa este len s Beatou stali na vodopadoch a modlili sa nech vsetko dobre dopadne. Noo, kazdopadne, Diego nam oznamil, ze autobus nam ide o 10 minut, tak sme sa len rychlo umyli, kedze z jaskyne sme boli cele zablatene a ponahlali sme sa na bus...ale ten nakoniec nesiel o 10 ale az o 40 minut, co malo byt o 17.00. Pripomeniem, ze cesta mala trvat min. 3 hodky a nas let bol o osmej. Takze nejako to casovo nevychadzalo..Diegovi sme teda dali nase letenky s tel. cislom na letisko, nech nam zisti, ci nema let meskanie, alebo ci je nejaky iny let do Bogoty v ten vecer. Samozrejme sa nedovolal, a tak sme sa tozhodli predsa len ist busom, kedze lepsie moznost nebola...Nasadli sme do autobusu, vystresovane, vyhladovane a po 5 minutach sa ma Beata spytala, ze ci mam letenky... a samozrejme nase eletronicke letenky mal Diego! Tak nic no, nestracali sme nadej a spoliehali sa na bozie sily :P Celu cestu sme ako narocky nemali signal na telefone, takze na letisko sme sa nedovolali, ale jedneho kolegu z prace sme poprosili nech nam zisti ci nema let meskanie, alebo ci je este planovany dalsi let v ten den, kedze nasledujuci den, pondelok, sme museli pracovat. Po troch hodinach cesty o 20.00 sme este stale neboli v Bucaramange, ale Ivanovi (kolega) sa nam podarilo dovolat a oznamil nam ze nas let ma hodinove meskanie...tak sme sa aspon trochu potesili, ze tro este nie je stratene...o 20.20 sme dorazili do Bucaramangy a taxikom sa odviezli na letisko. Takikar si po ceste este v pohode stihol natankovat a odskovit na WC,a le sak v poho..casu dost. Na letisko sme dorazili 20.35, cize viac jak pol hodiny po planovanom odlete, ale letusiak na nas po prichode k stanku leteckej spolocnosti len kukol, opytal sa ci do Bogoty a v pohode nam vytlacil listky...my sme nechapali s Beatou...u nas by ti podla mna vynadali, oznamili, ze gate je uz 2 hodiny zavrety a poslali ta kade lahsie a tam sa nam este v lieadle nakoniec ospravedlnili za hodinove meskanie a kazdemu cestujucemu dali horuci napoj zdrama :)
Tak asi takto nejako sme ukoncili nas prvy aiesecarsky vikend, plny zazitkov, dobrodruzstva a mnozstva skvelych ludi :) Urcite sa tohto tyzdna vratim aj k poslednemu vikendu, ktory sme stravili v Ibague a dam na fcb nove fotky, ale teraz sa idem po tyzdni konecne vyspat! Bru noc :)
Minuly vikend sme boli s Beatou v Bucaramange, na konferencii, ktoru organizoval AIESEC. Bucaramanga je mesto skor blizsie k pobreziu ako k Bogote, takze je tam aj teplejsie :) a kedze sme nechceli v autobuse stravit 12 hodin, rozhodli sme sa pre lietadlo. Cesta nam trvala necelu hodinku a nas stastny prile sme patricne oslavili kolumbijsko vodkou na letisku, ktora bola dost lacna a asi 3krat taka velka jak nasa :) po nasom kratkom obcerstveni prisli po nas dvaja ludia, Diego - Kolumbijcan a Daria - Ruska, ktora je tam na stazi. S Diegom som si od zaciatku dobre rozumela, pretoze mal rovnake vlasy ako ja, len o trochu kratsie a hned po prichode mi navrhol, ze ak budem potrebovat, może mi pozicat jeho tuzidlo, resp. Taky specialny krem na kucerave vlasy ;D fakt kvalitny!!!! Sli sme k nemu na byt zlozit si veci a potom na party s ostatnymi stazistami, ktori su v Kolumbii…no a tam som spoznala prveho Slovaka. Volal sa Martin a bol z Nitry. Bol to celkom sranda typek, ktory ma privital slotami: Nooo do pi.., Slovaka som tu este nestretol :D takze som sa citila fakt jak doma ;P a okrem toho nezaprel nasu slovensku kulturu, takze pil od rana do vecera :) pre mna bolo velmi zvlastne pocut slovencinu…pravdu povediac sme sa ani vela nerozpravalali, lebo sme si nejak nevedeli zvyknut na fakt, ze obaja hovorime tym istym jazykom…viem o nom len, ze studoval ekonomiu a v bogote polanuje ostat rok, to je asi tak vsetko (mozete ho vidiet na fotkach na fcb, napr. ako spi cestou v lanovke:) Okrem neho tam bolo około 25 stazistov z roznych statov Europy, USA a 3 baby z Ruska. Nasimi spraring-partnermi pocas celeho pobytu vikendu boli dvaja chalani, Andres a Darcio. Obaja su AIESECari a od zaciatku nam boli sympaticki, dobre sa nas starali, prekladali, ked bolo treba atd…boli k nam velmi mili :) vratim sa k nim este neskor, lebo to bol velmi podareny parik :)
No, tak z piatkovej party sme sa vratili około tretej rano a pred siestou sme uz museli vstavat, także sme sa velmi nevyspali…ako vzdy. Rano sme sa mali stretnut o siedmej pri autobuse, samozrejme, este niekolko krat to tu spomeniem, sme v Kolumbii, także sme vyrazili o pol desiatej:) nas autobus vyzeral ako z roku 1940 a bol aj v takom stave, także cesta bola celkom vtipna. Sofer nam celu cestu pustal hudbu na plne pecky, takze nas povodny plan, dospat predoslu noc, resp noci, bol nezrealizovatelny :P celu cestu sa pievalo, tancovalo a zaroven hrali na taky zlastny nastroj, ktory mi velmi pripominal struhadlo na syr, len bol trochu vacsi :)Po troch hodinkach sme dorazili na miesto, ktorym bol narodny park Panachi (Parque Nacional del Chicamocha). Na fcb mam kopec fotiek, na ktorych sme odfotene v lanovke, ktorou sme sa sa viviezli hore a dole kanonom. Vraj je to druhy najvacsi kanon na svete po Grand Canyone…priroda tam bola fakt nadherna…a tie hory, nieco neuveritelne! Vraj je to najkrajsie miesto v Kolumbii, takze ak sa tu niekedy vyberiet, odporucam navstivit :)
Po prechadzke narodnym parkom sme sa vybrali na dobrodruznejsiu cast vyletu – rafting :) kedze som uz predtym raz na raftingu v Taliansku bola, moje obavy neboli az take velke ako u niektorych. Vedela som viac menej co ma caka a samozrejme som ocakavala, ze podobne ako v Taliansku nam najprv na susi vsetko vysvetlia, ako padlovat, ako sa spravat vo vode, ked sa prevrati cln a podobne a taktiez som cakala, ze nam daju aj potrebnu vybavu, teda chemoprenovy skafander, ktory by nas ochranil pred studenou vodou...Ale to som sa velmi mylila…skafander k dispozicii nebol a tak sme sa museli uspokojit s prilbami a zachrannou vestou…a vsetky pravidla nam vysvetlili az na mieste, teda v clne na vode :) Rieka bola celkom v pohode, myslela som, ze bude divokejsia, także v porovnani s Tallianskom to bola pohodicka. Cela raftingova plavba nam trvala asi hodinku a po nej sme sa asi o takej siestej vecer vybrali ze vraj na „obed.” Spolocnost pri stole nam robili nasi dvaja kolumbijski napadnici :P a prave pri veceri sme si ich s beatou zacinali viac vsimat. Darcio mal dokolanlu manikuru, ktoru som mu normalne zavidela a samozrejme nesmel chybat priesvitny lak, u mozov v Kolumbii dost casty! Bolo to pre nas trochu zvlastne, ale sak co uz no…ale potom sme zacali pozorovat ich gesta, najma take zvlastne mavanie rucickami a la Paviel Rochniak.
A po tychto signaloch sme si s Beatkou po veceri len vymenili pohlad, ktory hovoril za vsetko: nasi dvaja kamarati su gayovia :) tu v Kolumbii je to inak celkom bezna vec, także sme si z toho velku hlavu nerobili..Beata je inak magnet na gayov (tvorie takych 80% jej kamratov:) takze si budem musiet zvyknut na to asi:D Po veceri sme isli „chiva busom” na nas hotel. Chiva bus je diskoteka na kolesach, teda autobus, ktory nema normalne sedacky ani okna, ale len take mensie lavice a hlavne dostatek priestoru na tancovanie…sofer pusta hudbu na plne pecky a tancuje sa o dusu :) celkom sranda tancovat v autobuse, ktory ide mestom a ked sa na vas pozeraju vsetci ludia stojaci vonku :) myslim, ze na fcb mam nejake fotky aj z chiva busu, ked nie pokukam u kamaratov a hodim ich tam, nech mate predstavu...
Na hotel sme sa dostali dost neskoro, asi okolo polnoci a lialo jak z krhly takze zaujemcov o planovanu bazenovu party ubudalo...my s Beatou sme samozrejme isli :P bola tam ziva hudba, priemer kapely asi 14,5 roka, ale dobre to islo chlapcom musim uznat...tak sme trosku potancovali a isli na hotel dopit zvysok kupeneho rumu :) rano nas cakal narocny den, najprv jaskyna, potom vodopady a cesta spat do Bucaramangy a na letisko. Po nasich plnohodnotnych 3 hodinach spanku sme sa ocitli v jaskyni ako pre paidimuzikov, lebo sme sa do nej museli doslova vplazit. Nebola to jaskyna podobna nasim...bola to proste diera v zemi miestami vacsia miestami mensia s velkym mnozstvom blata, vody a netopierych vykalov. Netopiere nam ako spravni domaci robili spolocnost pocas celeho pobytu v jaskyni a lietali nam nad hlavami jedna radost. Este ze sme mali prilby, lebo inak neviem neviem...Bol to v celku zaujimavy vylet, ale nase jaskyne sa mi pacia viacej, kedze namiesto vody a blata, ja osobne uprednostnujem lad :)
Hned po jaskyni nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Najprv nasim „historickym” busoma potom kusok aj dzipom sme sa odviezli k vodopadom a potom sme si k nim pekne vysliapli cesticku. Bol to uzasny pohlad (vid foto:) ale hlavne pocit sa kupat vo vodopadoch...Niagary boli sice pre mna krasne, ale stat pod takym silnym prudom uplne cistuckej vody, to je vam iny pocit :) po absolvovaniu serie fotografii nas cakala narocnejsia cast, a to zliezt dolu po vodoapadoch na lane..My s Beatou sme mali ist ako prve, kedze nas tlacil cas kvoli lietadlu, ktore nam v ten den letelo a tak nam dali potrebnu vystroj, cize prilbu rukavice a postroje na lano a cakali sme na povel...polhodku, hodku..uz sa nam to zdalo celkom dost, kedze sme mali 5 hodin pred odletom a to sme este boli vzdialene od Bucaramnygy, z ktorej sme mali odlietat, 3 hodiny cesty autobusom...zacinali sme byt teda poriadne nervozne nielen zo zlezenia ale aj z toho ze nestihneme let...nakoniec nas teda po dlhom cakni zavolali na uplny kraj vodopadov, dali nam potrebne instrukcie, psychicky sme sa uz pripravili na moznu spmrt...no stale sa nic nedialo...napokon nam instruktor povedal, ze prud vody je strasne silny, lebo cely predchadzajuci den prsalo a ze miestati (asi tak 10m) budeme asi kompletne pod prudom vody, co nas mierne vystrasilo...no ale sak sme si povedali, ze uz ked sme tu a mrzneme pol hodiny vo vode, tak to skusime...prud vody sa snazili zmiernit traja chalani z instrukktorovho ty,u, asi takych sposobom ze chudaci lezali vedla seba pozdlz sirky vodopadu vo vode vyse hodiny, ale ani to nepomohlo a po dalsej polhodine cakania nam povedali, ze predsa len je to pre nas nebezpecne a idu skusit lano prsunut na druhu stranu vodopadu, ze tam sa prud mpzno nebude taky silny...boli sme dost sklamane s Beatou, kedze sme tam cakali pomaly 3 hodiny a nic..uz sme mali starsne malicko casu, tak sme sa rozhodli , ze to vzdavame a bezime na letisko...doslova! cestu od vodopadov k hlavnej ceste (ktoru sme predtym absolvovali dzipom), kde nas mal cakat Diego, sme si s Beatou odbehli, co bolo takych 20 minut, s tym ze ked prideme na jej koniec, tak nas tam bude cakat Diego s nasimi vecami...a hadajte co? Presne tak, dobehli sme na koniec cesty, udychcane a spotene, ale auta nikde ani nikoho ineho...mali sme necele 4 hodiny do odletu a zacinali sme byt poriadne nervozne, nemali sme pri sebe nic, ano mobil ani peniaze, nic, lebo vsetky veci nam zobral Diego na hotel..tak sme nakoniec zazvonili na dom jedneho pana, ktory byval na konci cesty, ze ci nahodou nevidel skupinku ludiu na aute, pripadne nas autobus, ktory nas na miesto doviezol...a ten pan, ze: „myslite ten autobus, ktory prave prichadza”? Mali sme stastie uplne, ze dosiel prave vtedy bus, tak sme rychlo poprosili sofera nech nas odvezie na hotel. Na hoteli nas spokojne cakal cerstvo osprchovanmy Diego aj s nasimi vecami a spokojne sa na nas usmieval. Len sme na neho zaganili a povedali mu nech nam zisti, kedy nam ide bus do Bucaramngy. Vec sa ma tak, ze povodne sme mali ist do Bucaramangy vsetci spolu o tretej autobusom, ktory sme mali od zaciatku prenajaty, ale samozrejme sme v Koumbii, takze o tretej sme sa este len s Beatou stali na vodopadoch a modlili sa nech vsetko dobre dopadne. Noo, kazdopadne, Diego nam oznamil, ze autobus nam ide o 10 minut, tak sme sa len rychlo umyli, kedze z jaskyne sme boli cele zablatene a ponahlali sme sa na bus...ale ten nakoniec nesiel o 10 ale az o 40 minut, co malo byt o 17.00. Pripomeniem, ze cesta mala trvat min. 3 hodky a nas let bol o osmej. Takze nejako to casovo nevychadzalo..Diegovi sme teda dali nase letenky s tel. cislom na letisko, nech nam zisti, ci nema let meskanie, alebo ci je nejaky iny let do Bogoty v ten vecer. Samozrejme sa nedovolal, a tak sme sa tozhodli predsa len ist busom, kedze lepsie moznost nebola...Nasadli sme do autobusu, vystresovane, vyhladovane a po 5 minutach sa ma Beata spytala, ze ci mam letenky... a samozrejme nase eletronicke letenky mal Diego! Tak nic no, nestracali sme nadej a spoliehali sa na bozie sily :P Celu cestu sme ako narocky nemali signal na telefone, takze na letisko sme sa nedovolali, ale jedneho kolegu z prace sme poprosili nech nam zisti ci nema let meskanie, alebo ci je este planovany dalsi let v ten den, kedze nasledujuci den, pondelok, sme museli pracovat. Po troch hodinach cesty o 20.00 sme este stale neboli v Bucaramange, ale Ivanovi (kolega) sa nam podarilo dovolat a oznamil nam ze nas let ma hodinove meskanie...tak sme sa aspon trochu potesili, ze tro este nie je stratene...o 20.20 sme dorazili do Bucaramangy a taxikom sa odviezli na letisko. Takikar si po ceste este v pohode stihol natankovat a odskovit na WC,a le sak v poho..casu dost. Na letisko sme dorazili 20.35, cize viac jak pol hodiny po planovanom odlete, ale letusiak na nas po prichode k stanku leteckej spolocnosti len kukol, opytal sa ci do Bogoty a v pohode nam vytlacil listky...my sme nechapali s Beatou...u nas by ti podla mna vynadali, oznamili, ze gate je uz 2 hodiny zavrety a poslali ta kade lahsie a tam sa nam este v lieadle nakoniec ospravedlnili za hodinove meskanie a kazdemu cestujucemu dali horuci napoj zdrama :)
Tak asi takto nejako sme ukoncili nas prvy aiesecarsky vikend, plny zazitkov, dobrodruzstva a mnozstva skvelych ludi :) Urcite sa tohto tyzdna vratim aj k poslednemu vikendu, ktory sme stravili v Ibague a dam na fcb nove fotky, ale teraz sa idem po tyzdni konecne vyspat! Bru noc :)
nedeľa 25. júla 2010
druhy tyzden
Tak hlasim sa opat po dalsom prezitom tyzdni v Bogote :) Bol pre mna uz kludnejsi, kedze som nemala ziadne administrativne vybavovacky...a zacinam si zvykat na tunajsi zivot :) deticky ma uz aj trosku viac pocuvaju, zacinam na nich uplatnovat vselijake triky, hlavne ked im na zaciatku hodiny oznamim, ze rad, ktory bude najtichsie pojde o 5 minut skor na prestavku, tak sa vedia pretekat..:) velmi sa im paci sutazenie, takze musim nieco na ten styl vymyslat pre nich :) ale uz som stihla dat aj 2 poznamky, kedze som zistila, ze maju aj nieco ako "poznamkovu knihu" a tí chlapci ma fakt nachceli pocuvat ani po 5 napomenutiach, nemala som inu sancu..bolo mi ich luto, ale mam iba jedny nervy a rada by som si ich priniesla spat na slovensko neporusene..:P na margo toho, Beate sa stal taky vtipny pripad, ze tiez ju jeden ziak nepocuval a kazala si mu presadnut do predu a ked ju nepocuval, tak ho zacala tahat aj s lavicou a omylom mu pri tom vysypala cerealie ci co a chlapec zacal na nu kricat, ze to bol jeho obed a ze ona mu to cele teraz zaplati...a ona na to, ze az potom ked on jej zaplati doktora, ktoreho bude kvoli nemu isto potrebovat :D tak ma to celkom pobavilo...ze potom uz cusal chlapec :P
Tak co take som zazila tento tyzden...bola som na oslavach 200teho vyrocia Kolumbie ako som spominala v predchadzajucom prispevku...a poviem vam, nebolo to nic moc, resp. mozno aj bolo, ale do centra diania, teda na namestie sme sa vobec nedostali, lebo ulice boli zo vsetkych 4 stran upchate ludmi a bolo nemozne sa dostat blizsie...tak nakoniec sme videli len ohnostroj, ktpry bol podla mna porovnatelny so silvestrovskym ohnostrojom v spisskej, takze si domyslite no...ale ludia z toho boli nadseni, ako keby ohnostroj v zivote nevideli a my s beatou sme len mykli plecom, usmiali sa a isli dopit kavu, kym ostatni sa este kochali pohladom na par svetiel na nocnej oblohe. Ale tak aspon som trosku videla mesto, maju tam vela pekych uliciek, takych uzkych ako v Chorvatsku, a vela peknych domcekov :) vyskove budovy som videla len 2 takke vacsie a aj to su vraj najvyssie v celej Kolumbii, co ma dost prekvapilo, kedze boli podla mna vysoke asi ako J&T v Blave (pre tych, ktori nie su v obraze, mohli mat okolo 30 poschodi, mozno trochu viac). Inak je vacsina domov max. 3-4 poschodovych.
V piatok sme boli na jednej narodeninovej oslave, oragnizovala ju Kanadanka, Fiona, ktoru som nahradila v skole, pre svojho praitela Kolumbijcana. Hoci som tam skoro nikoho nepoznala, bola sranda :) najprv sme boli u nich na byte a potom v jednom malom podniku si zatancovat...maju tu opec takych malych milych podnikov a v kazdom aspon malicky parket na tancovanie. Paci sa mi tiez ze v podnikoch sa nefajci, takze po prichode domov nemusim 2 dni vetrat oblecenie :) postupne sa vytracali ludia okolo jednej, druhej, ale par nas tam este ostalo, tak sme sli este na byt k jednemu chalanovi, Juan Pablovi. A predstavte si ma mackuuuu :D taku cierno bielu, velmi pritulnu. Prva macka, ktoru som videla v Kolumbii :) Nas pozorovala cely cas a sa jej poacilo hlavne ked sme tancovali, sedela na stole a kukala na nas, zlata bola joj. Ale na moje macicky doma nema, to bola taka slaba tretina z nasich no, ale tak vraj ma len 2 roky, ale aj tyk nemyslim, ze niekedy v zivote by mohla dobehnut cernosku a tigrika :) Inak ked sme dorazili na byt, tak chalani, ze idu si nieco objednat, tak som myslela, ze su hladni asi a zrazu o pol hodky poslicek s flasou whisky pri dverach :D dost ma to prekavpilo, ale ze tam to bezne robia no...tak my s Beatkou pekne na vode sme boli o tretej rano a chlapci si otvorili flasu whisky :) Povodne som aj mala ist spat k Beate, som si aj pyzamko vzala aj kefku, ale kedze sme sa zbadali az o siestej rano, ze uz svita, tak som sla rovno domov rannym autobusom. Chalani nas samozrejme odprevadili, takze som nesla sama, su tu obrovski gentlemani, vraj ich k tomu od malicka ucia doma aj v skole :) takze raz aj mozno z tych mojich malych faganov vyrastu slusni chlapci :)
Sobotu som skoro celu prespala, prichystala si nieco do skoly a v nedelu sme boli pozriet v narodnom muzeu, z ktoreho mam aj zopar peknych fotiek a na takom vystavisku, nieco ako incheba, len vacsie, kde sme sa zdrzali asi 4 hodky :) mali tam neskutocne vela krasnych veci, vsetko domace vyrobky, od sperkov, kabeliek az po zive kravy :D teda neviem ci ich fakt aj predavali, ale bolo ich tam zo 20, boli obrovske a deti sa na nich mohli povozit...:P tu to totiz nefunguje tak, ze deticky sa mozu povozit na ponikovi, ale mozu sa povozit na kravicke pripadne dost casto na lame..v centre maju lamy na kazdom kroku :) a davaju im pit pivo chudinkam :/ ale to som len raz videla no...hodim tu cez tyzden dajake fotky uz, slubujem, len teraz som leniva a unavena, tak ma ospravedlnite..
Najblizsie ma cakaju o dva a tri tyzdne dve AIESEC konfery, na ktore sa uz teraz tesim...jedna je v Bucaramange, meste dost daleko od Bogoty, takze mozno pojdeme aj lietadlom a jedna v Ibague, co nie je az tak daleko, takze tam pojdeme busom...mali by to byt medzinarodne konfery, na ktore pozyvali vsetkych stazistov, tak som zvedava, koho tam stretnem :) a mali by sme tam prezentovat svoju krajinu aj uvarit nejake jedlo, tak sme sa s beatou dohodli na pirohoch, kedze sa jedia aj v polsku, tak sa musim na to nejak predpripravit, lebo vykuzlit pirohy z kolumbijskych surovin nebude hracka, hlavne som zvedava jaku alternativu bryndze tu najdem...dam potom vediet ako to dopadlo :)
Tak to by bolo na dnes vsetko, prejem vam dobru noc, resp. vam uz pomaly aj pekny den :) a piste mi, tesim sa na info z domova :)
Tak co take som zazila tento tyzden...bola som na oslavach 200teho vyrocia Kolumbie ako som spominala v predchadzajucom prispevku...a poviem vam, nebolo to nic moc, resp. mozno aj bolo, ale do centra diania, teda na namestie sme sa vobec nedostali, lebo ulice boli zo vsetkych 4 stran upchate ludmi a bolo nemozne sa dostat blizsie...tak nakoniec sme videli len ohnostroj, ktpry bol podla mna porovnatelny so silvestrovskym ohnostrojom v spisskej, takze si domyslite no...ale ludia z toho boli nadseni, ako keby ohnostroj v zivote nevideli a my s beatou sme len mykli plecom, usmiali sa a isli dopit kavu, kym ostatni sa este kochali pohladom na par svetiel na nocnej oblohe. Ale tak aspon som trosku videla mesto, maju tam vela pekych uliciek, takych uzkych ako v Chorvatsku, a vela peknych domcekov :) vyskove budovy som videla len 2 takke vacsie a aj to su vraj najvyssie v celej Kolumbii, co ma dost prekvapilo, kedze boli podla mna vysoke asi ako J&T v Blave (pre tych, ktori nie su v obraze, mohli mat okolo 30 poschodi, mozno trochu viac). Inak je vacsina domov max. 3-4 poschodovych.
V piatok sme boli na jednej narodeninovej oslave, oragnizovala ju Kanadanka, Fiona, ktoru som nahradila v skole, pre svojho praitela Kolumbijcana. Hoci som tam skoro nikoho nepoznala, bola sranda :) najprv sme boli u nich na byte a potom v jednom malom podniku si zatancovat...maju tu opec takych malych milych podnikov a v kazdom aspon malicky parket na tancovanie. Paci sa mi tiez ze v podnikoch sa nefajci, takze po prichode domov nemusim 2 dni vetrat oblecenie :) postupne sa vytracali ludia okolo jednej, druhej, ale par nas tam este ostalo, tak sme sli este na byt k jednemu chalanovi, Juan Pablovi. A predstavte si ma mackuuuu :D taku cierno bielu, velmi pritulnu. Prva macka, ktoru som videla v Kolumbii :) Nas pozorovala cely cas a sa jej poacilo hlavne ked sme tancovali, sedela na stole a kukala na nas, zlata bola joj. Ale na moje macicky doma nema, to bola taka slaba tretina z nasich no, ale tak vraj ma len 2 roky, ale aj tyk nemyslim, ze niekedy v zivote by mohla dobehnut cernosku a tigrika :) Inak ked sme dorazili na byt, tak chalani, ze idu si nieco objednat, tak som myslela, ze su hladni asi a zrazu o pol hodky poslicek s flasou whisky pri dverach :D dost ma to prekavpilo, ale ze tam to bezne robia no...tak my s Beatkou pekne na vode sme boli o tretej rano a chlapci si otvorili flasu whisky :) Povodne som aj mala ist spat k Beate, som si aj pyzamko vzala aj kefku, ale kedze sme sa zbadali az o siestej rano, ze uz svita, tak som sla rovno domov rannym autobusom. Chalani nas samozrejme odprevadili, takze som nesla sama, su tu obrovski gentlemani, vraj ich k tomu od malicka ucia doma aj v skole :) takze raz aj mozno z tych mojich malych faganov vyrastu slusni chlapci :)
Sobotu som skoro celu prespala, prichystala si nieco do skoly a v nedelu sme boli pozriet v narodnom muzeu, z ktoreho mam aj zopar peknych fotiek a na takom vystavisku, nieco ako incheba, len vacsie, kde sme sa zdrzali asi 4 hodky :) mali tam neskutocne vela krasnych veci, vsetko domace vyrobky, od sperkov, kabeliek az po zive kravy :D teda neviem ci ich fakt aj predavali, ale bolo ich tam zo 20, boli obrovske a deti sa na nich mohli povozit...:P tu to totiz nefunguje tak, ze deticky sa mozu povozit na ponikovi, ale mozu sa povozit na kravicke pripadne dost casto na lame..v centre maju lamy na kazdom kroku :) a davaju im pit pivo chudinkam :/ ale to som len raz videla no...hodim tu cez tyzden dajake fotky uz, slubujem, len teraz som leniva a unavena, tak ma ospravedlnite..
Najblizsie ma cakaju o dva a tri tyzdne dve AIESEC konfery, na ktore sa uz teraz tesim...jedna je v Bucaramange, meste dost daleko od Bogoty, takze mozno pojdeme aj lietadlom a jedna v Ibague, co nie je az tak daleko, takze tam pojdeme busom...mali by to byt medzinarodne konfery, na ktore pozyvali vsetkych stazistov, tak som zvedava, koho tam stretnem :) a mali by sme tam prezentovat svoju krajinu aj uvarit nejake jedlo, tak sme sa s beatou dohodli na pirohoch, kedze sa jedia aj v polsku, tak sa musim na to nejak predpripravit, lebo vykuzlit pirohy z kolumbijskych surovin nebude hracka, hlavne som zvedava jaku alternativu bryndze tu najdem...dam potom vediet ako to dopadlo :)
Tak to by bolo na dnes vsetko, prejem vam dobru noc, resp. vam uz pomaly aj pekny den :) a piste mi, tesim sa na info z domova :)
sobota 17. júla 2010
Moj prvy tyzden
Hola :)
Tak mam za sebou prvy tyzden v Bogote. Bol dost hekticky a hlavne zbehol strasne rychlo. Takze tymto tempom som raz dva doma :) Letela som z Viedne s prestupom v Parizi, na ktory som mala nieco vyse hodiny. No este som si len sadla do lietadla vo Viedni a letuska zahlasila, ze nas odlet sa posuva priblizne o 1,5 hodiny, lebo v Parizi je hrozne pocasie a neda sa tam lietat. Tak som si hned pomyslela, ze v ten den uz do Bogoty nedoletim, kedze asi na mna lietadlo v Parizi s 500 cestujucimi nebude cakat. Chvalabohu ale meskali vsetky lety do aj z Pariza, takze som to nakoniec stihla. Na obidvoch letoch som stretla zaujimavych spolucestujucich. Pri lete do Pariza som sedela s jednou Slovenkou z Bratislavy, ktora je manazerkou nejakeho velkeho hotela v Blave a mi rozpravala, kto vsetko u nich spal, od prezidentov, kralovien, az po toma cruisa a nicol kidman...celkom zaujimave to bolo :) a na ceste do bogoty z pariza som zas sedela vedla takej milej rodinky, mama bola kolumbijcanka, otec rakusan a ziju spolu so synom v Armensku. Do kolumbie isli na 3 mesiace na prazdniny :D sa ma vela na slovensko pytala aj tak, celkom sme pokecali :) bola prekvapena, ze hovorim spanielsky, vela ludi je z toho prekvapenych...nechapem, ze preco. Cesta mi teda zbehla celkom rychlo. Mali sme nakoniec asi 2hodinove meskanie. Na letisku ma cakala cela aiesecarska delegacia s velkym transparentom, na ktorom bolo moje meno, bolo to velmi mile :) Vzali ma do takeho velkeho nakupneho centra kde sme chvilu posedeli, dali sme si kavu a potom ma odviezli domov, lebo som bola po 15 hodinovej ceste dost unavena.
Byvam v stvrti, ktora je sice dost daleko od centra, ale zastavku mam skoro pred domom, takze to nie je az take strasne, az na to ze do prace cestujem asi hodinu. Nancy, moja domaca, ma dvojposchodovy domcek, ktoreho prve poschodie obyvam ja, druhe ona a na prizemi mame obyvacku a kuchynu. Na izbe mam telku aj net, takze viac mi netreba :) S Nancy vychadzam velmi dobre, je to Kolumbijcanka, ma 30 rokov a robi v skolke. Nehovori po anglicky, takze komunikujeme cely cas v spanielcine, co je pre mna super :) vcera sme spolu s jej bratom boli na v kine na Shreka v spanielcine :) odporucam :D
V utorok som sla prvy den do skoly. Je to sukromna stredna skola, ktora ma podla mna okolo 1000 ziakov. Ja ucim stvrty a piaty stupen, takze deti od 10 do 12 rokov. Su to taki mali nespratnici, strasne hlucni a vystrajaju vkuse, ale tak treba si nasjst sposob ako ich skrotit. Ja im davam plusove body za nejaku aktivitu, tak vtedy sa vedia snazit :) a este moj hlas je velkou vyhodou, kedze je dost silny :D len dufam, ze tu o neho nepridem...okrem toho ze su hlucni, su neuveritelne mili, vkuse by ma chceli objimat, zdravia sa o dusu, ze "Hola profe" :D a davaju mi furt dajake darceky, raz svoju desiatu, inokedy cukrik abo zuvacku :) to vie cloveka velmi potesit :) kolegovia v praci su tiez zlati, sme tam velmi mlady kolektiv, povedala by som ze tak 26 rokov je priemer, takze je tam super atmosfera. Je tam na stazi aj jedna baba z Polska, vola sa Beata, s nou si rozumiem najlepsie :) predsa len, je to rovnaka mentalita :P pracujem vzdy od 7.00 do 15.00 s tym, ze kazdy den mam aspon jednu hodinu volnu a plus prestavka na desiatu a obed, ale aj tak je to dost makacka oducit 35 hodin tyzdenne...ale tak snad si zvyknem no...najhorsie je, ze musim vstavat uz o piatej, lebo hodinu mi trva cesta do prace :( ale aj na to si pomaly zvykam...cestovanie je kapitola sama o sebe! by ste neverili kolko ludi sa dokaze vtrepat do jedneho autobusu, tromfnut bogotsku mhdcku moze podla mna uz len cinske metro :) autobusy tu chodia priblizne kazdych 5 minut kazda jedna linka, ale ludia su rychlejsi, takze kym pride dalsi bus, nakopi sa na zastavke ludi minimalne na dva busy...niekedy sa mi podari nastupit az do piateho autobusu :D a este taka vtipna vec, ze vacsina zien sa v autobusoch maluje :) ich obdivujem, pri kvalite bogotskych ciest sa malovat...a vacsinou so slusnym vysledkom :P
Co sa pocasia v bogote tyka, priemer okolo 18-20 stupnov, viacej ne a pomerne casto prsi, co nie je bohvieco, ale sak na vsetko sa da zvyknut :) najviac sa mi paci, ze vacsina domacich nosi rukavice, daktori aj ciapky a velka vacsina cizmy, cize oblecenie jak my v zime pri -10 :) asi si tym kompenzuju len to ich ubohe jedno rocne obdobie chudaci :D aj ked oni tvrdia ze maju dve: od januara do juna jar a potom do decembra leto :D
Inak prostredie je tu pekne, vsade naokolo hory, tak sa tesim kedy sa tam vyberiem, maju tam taku kaplnku Monserati a je vraj odtial vyhlad na celu Bogotu :) buduci tyzden v utorok tu oslavia 200 vyrocie nezavislosti Kolumbie, takze je sviatok a v centre bude velka party, som zvedava, ze co za divocinu to bude :P Ked uz spominam party, stihla som moju prvu kolumbijsku uz absolvovat :) boli sme v oblasti, ktora sa vola Chapinero, je to svrt, kde su same bary a diskoteky. Najprv sme boli chvilu na karaoke a potom tancovat. A poviem vam, nase diskoteky sa mozu zahrabat...tu su vacsinou viacposchodove a vzdy hraju v jednej miestnosti ichj hudbu, teda salsa, merenge, bachata a v druhej pop music. A vsetci tancuju o dusu :) Mitus, tebe by sa ta hudba urcite velmi pacila, take latinskoamericke rytmy :))) Bolo tam super :) najblizsie sem hodim aj nejake fotky.
Este spomeniem kratko ich jedlo. Maju tu straaaasne vela druhov ovocia, som v zivote take cuda nevidela jak tu, jedna zelena gula s trnami jedna bez trnov, mandarinky zelene, bananov je tu aj 5 druhov, dokonca jeden druh davaju aj do polievky a chuti ako zemiak :P typickym jedlom je tu tzv. "arepa", nieco ako turecky chlieb a v nom je bud rozne maso alebo syr a na vrch davaju take male vajicko, asi od malej kury :) a potom este tzv "empanadas" ma to tvar ako nase pirohy, len trosku vacsie, je to plnene masom a ryzou a vyprazene. Fakt je to chutne, clovek sa z toho naje jak na obed. V skole chodim do jedalne, kde tiez super varia a za obedom nam este aj daju nieco sladke, takze schudnut sa isto nechystam :P
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)