Cafetero

Kolumbia je uzasna. Krajsiu prirodu som este nevidela - so vsetkou uctou k nasej vlasti.

To je v skratke moj celkovy dojem z vyletu do regionu kavy, alebo ako sa tu povie „Cafetera“ :)
Centrum tejto oblasti je mesto Armenia, kde bola nasa prva zastavka. Z Bogoty je to cca 8 hodin cesty plne klimatizovanym autobusom, co v preklade znamena ze sme zmrzli na kost. Ale stalo to za to! Do Armenia sme dorazili v nedelu rano o piatej (10 dnove prazdniny sa nam zacali oficialne uz v piatok poobede, ale sef nasho anglickeho departmentu nam na sobotu pripravil pekny plan, a sice skolenie priamo z oxfordu od tvorcov knih, z ktorych ucime nasich malych certov :) takze sa nam podarilo vycestovat az v sobotu vecer). Vdaka nasmu kolegovi (vdaka John) sme mohli pocas celeho pobytu v armenii byvat v dome jeho babky - velmi mila pani :) boli sme u nej tri noci, ale all inclusive, resp. polpenzia :) vzdy nam pripravila ranajky aj veceru, obed sme mali vonku.

Prve miesto, ktore sme navstivili v Cafetere bol „park kavy“ v originale „Parque del café“. Bol to obrovsky park plny hlavne atrakcii pre deti, ale aj dospelych a paradoxne az tak vela s kavou nemal spolocne. Bolo tam sice muzeum kavy a zopar mensich plantazi z roznymi vzorkami kavy, ale to bolo co sa kavy tyka asi tak vsetko. Okrem kavy sa im tam vsak podarilo vypestovat kopec krasnych kvetov a stromov, hlavne obrovskych bambusov, ktore su typicke pre cely region cafetera. Najvacsou atrakciou pre navstevnikov parku bol zabavny park s roznymi kolotocmi. Zopar sme aj my vyskusali, ale tak nebolo to nic extra, v porovnani so spisskym trhom slabota (mozete vidiet foto na fcb). Najviac sa mi pacil „vodny kolotoc“, mini napodobenina kolotoca v uvodnej znelke so serialu „Step by step“. Bola to velmi osviezujuca jazda, kedze vonku bolo velmi teplo. V parku sme stravili cely den, bol to pre nas velmi prijemny zaciatok vyletu. Len chudinka Beatka dostala asi upal, takze nasledujuci den prelezala v posteli :(

Ja som sa s Fabianom, kolegom – ucitelom hudobnej, ktory nas doprevadzal prvu polovicku vyletu, vybrala do centra Armenie. Je to pomerne male mestecko, takze sme cele centrum pomerne rychlo presli. Navstivili sme tam miestny park, ktory mi tak trochu miestami primpominal dzunglu, ale inak velmi pekny. Stihla som sa tam vyfotit so skupinkou chlapcov, ktori ma po „nenanapadnom“ obkukovani poprosili o spolocnu fotku :P a nasledne mi esta aspon 3-krat pri kazdom nasom stretnuti v parku podakovali :) Poobede sme sa autobusom dopravili do nedalekeho mestecka Salento, ktore sa mi z celeho vyletu po cafetere pacilo asi najviac. Je to mestecko plne farebnych domcekov, pricom vo vacsine z nich bola bud mensia restauracia, alebo tam predavali rozne rucne vyrobene predmety, bizuteriu, topanky, kabelky, a vsetko mozne...kraaasa :) dobre ze som si v ten den nezobrala vela penazi, lebo by som tam prisla na mizinu :P

Nasledujuci den sme mali pomerne oddychovy, dalsou zastavkou boli termalne kupele Santa Rosa, vzdialene od Armenie asi 3 hodinky tromi dopravnymi prostriedkami :) Najprv sme totiz museli ist autobusom do mesta Pereira, potom dalsim autobusom do mesta Santa Rosa a najlepsou castou cesty bola cesta „malym sukromnym“ dzipom, za ktory sme zaplatili 5 eur/osobu, aby nas dopravil priamo k termalnym pramenom. Tie boli az niekde uplne v horach takze tam bolo dost chladno, ale voda velmi prijemna. Na rozdiel od nasich termalnych kupalisk, tam voda nesmrdela a nebola zelenej farby, takze moje plavky po celodennom pobyte nezmenili farbu :) Zaujimavym faktom bolo, ze na jednej strane bazena boli vodopady s horucou termalnou vodou a na druhej strane boli vodopady s ladovou vodou...takze to tam cele fungovalo podobne ako sauna...nejakych 15-20 minut si mohol zostat v bazene a potom by si sa mal schladit studenou vodou z vodopadu na ochladenie organizmu...bol to pre nas prijemny relax po dvoch dnoch plnych chodenia. „Domov“ sme sa vratili pomerne unaveni a na dalsi den nas uz cakalo dalsie centrum kavy – Manizales. Tam sme stravili nasledujuce 3 dni.

Cesta z Armenie nam trvala asi 4 hodiny, ale boli to nekonecne sryri hodiny plne zakrut, takze po prichode sme to dalsiu dobru hodku rozdychavali na izbe. Kto pozna cestu do Kosic, cez jahodnu, tak ta je oproti kolumbijskym cestam plnych zakrut slabym odvarom. Ale tak clovek si po case zvykne no...Byvali sme v takom mensom hoteli, ktory bol na svoju polohu v uplnom centre mesta pomerne lacny. Manizales je mestecko, ktore je viac menej v udoli a vsetky cestu, ktore vedu do mesta aj cez mesto su na styl husenkovej drahy, hooore, doooole, hooore, dooole, cize sme mali kolotoc, za ktory sme ani platit nemuseli, stacilo nasadnut do autobusu alebo taxika... Prve poobedie, kedze sme boli otapeni, sme si len tak zbezne stihli prejst centrum, okolie a urobili zopar fotiek. Na dalsi den sa nam zacala „damska jazda“. Kedze nas uz Fabian „opustil“ a s Beatou smesi vopred naplanovali a zaplatili vylet na najvyssi vrch v oblasti manizales – Nevado de Ruiz. Mal to byt celodenny vylet, ktory zahrnal ranajky, navstevu narodneho parku, najvyssieho vrchu, ktory ma takmer 4000 metrov, obed a potom 3 hodinovy pobyt v kupeloch....Vyrazili sme pomerne skoro rano a este skor sme sa aj vratili naspat do Manizales, lebo na jedinu cestu, ktora viedla na vrch, sa zosunula poda a nevedeli nam povedat, ze ako dlho im bude trvat oprava...tak sme sa sklamani vratili naspat. V cestovke nam vsak povedali, ze vylet sa presuva na nasledujuci den, lebo ze to dovtedy urcite odstrania, pretoze to bola hlavna cesta Manizales – Bogota. Tak sme sa s Betou potesili a zvysok dna sme vyuzili na prehliadku mesta.
Je tam krasna katedrala (druha najvacsia v Kolumbii po katedrale v Bogote myslim), na vrch ktorej sme sa vyplazili po cca 400 schodoch, ale stalo to zato. Mali sme vyhlad na cely Manizales. Sucastou katedraly je tzv. „corredor polaco“ v preklade polsky koridor, ktory dostal svoje meno, po skupine polskych hudobnikov, ktori tam v minulosti hravali. Beata bola milo prekvapena, ze v Kolumbii nasla kusok svoje zeme :) Vecer sme sa vybrali do morskej restauracie na rybku, ktora bola velmi chutna, aj ked po telefonate z cestovky, ze vylet sa nekona, lebo cestu stale neopravili, nam chut aj presla...tak sme to zapili pivom a rozhodli sa, ze dalsie rano vyrazame do nasej poslednej destinacie Medellin.

Medellin je „druhe“ hlavne mesto Kolombie. Je to viac menej mensia napodobenina Bogoty, akurat je blizsie k pobreziu, takze je tam prijemne teplucko a ludia su tam otvorenejsi a milsi ako v Bogote. Mam jedneho kolegu v praci, ktory je z Medellinu a kazdemu vzdy zdraví „Hola corazon“ :) v preklade ahoj laska...a tym kazdemu - myslim ozaj kazdemu..aj predavacke v obchode :) je to mile, no tu v Bogote to nie je bezne, ale v medelline sme to casto poculi. Aj tu sa nam podarilo zohnat slusny hotel v centre za dobru cenu, takze sme mali vsade pomerne blizko. Ako prvy sme po prichode navstivili Boterov park. Botero je znamy kolumbijsky maliar a sochar. Zvlastne je, ze maluje len tucnych ludi..mal totiz tucneho syna, ktory mu zomrel a ako spomienku na neho, vsetky jeho obrazy aj sochy zobrazuju tucnych ludi. Sochy boli velmi mile podla mna :) prvy den v medelline sme toho vela nepochodili, lebo sme boli unavene z cestovania a zacalo prsat...takze sa nam podarilo vidiet len boterov park, asi 2 kostoly a 4 transvestitov, ktori su vraj v medelline celkom popularni. Celkom chapem, lebo toto mesto je zname svojimi klinikami zameranymi na plasticku chirurgiu :P

V sobotu sme si naplanovali vylet do mestecka Guatapé, vzdialeneho asi hodinku od Medellinu. Je to male mestecko obklopene desiatkami jazier, co bolo pre mna v Kolombii nieco uplne nove. Po horskom prostredi sa ocitnut v prostredi vodnom :P Najvacsou turistickou atrakciou v okoli Guatapé je tzv. „Piedra de Guatapé“, teda obrovska skala tvaru gigantickej hrce len tak uprostred nicoho...podarilo sa nam jej vrchol dostat po vyse 500 schodoch, ale vyhlad bol velmi pekny. Cely region v okoli Guatapé je totiz netradicne obklopeny jazerami a malymi domcekmi. Vedela by som si tam predstavit taku vikendovu chatku :) Na samom vrchole skaly sme sa spoznali s velmi vtipnou skupinkou ludi – boli to vsetko zamestanci z jedneho podniku v Medelline a boli na niecom podobnom ako pracovnom vylete...hned sa k nam samozrejme chlapi, ktori boli v prevaznej vacsine prihovorili, ci sa s nami mozu vyfotit, tak sme im s beatou urobili radost...potom sa nas klasicky zacali vypytovat, ze odkial sme, preco sme prisli do Kolumbie a cely zoznam typickych otazok zvedavych kolumbijcanov, tak sme sa snazili co najskor s betou odtial vypadnut...ze ideme obzriet centrum mesta. Odviezli sme sa velmi veselym dpravnym prostriedkom podobnym riksi, akurat ze to malo motor :P Domceky v centre boli podobne tym v Salente, male, farebne, s roznymi motivmi. Na odporucanie domacich sme si za par eur zaplatili vylet takou vacsou lodou po okolitych jazerach. Boli sme na lodi prve a hned ako druhi v poradi sa tam zjavili nasi “kamarati“, ktorych sme stretli na vrchu skaly...tak uz sme vedeli, ze bude sranda :D vsetci sme sa stretli na najvyssom, teda tretom poschodi lode a hned ako zapli hudbu, sa kolegovia s medellinu pustili do tanca – no ved to by ani neboli kolumbijcania, keby sa pri prvych znamkach hudby nepustili do tanca...tak im to vydrzalo cele dve hodinky, co bol cas trvania nasej plavby :) medzicasom nas samozrejme stihli ponuknut rumom a typickym kolumbijskym alkoholom „aguardiente“ (neviem ci som ho uz predtym spominala, ale ma to mentolovu prichut a nie je to nic extra).
Vysledok nasej plavby: prijemny hrejivy pocit a pozvanie na obedoveceru od nasich „kolegov.“ Mali sme celkom stastie, ze sme ich stretli, lebo okrem toho ze par z nich bolo dost otravnych, vascina z nich bola velmi mila a ponukli sa nam, ze nas zvezu ich autobusom naspat do medellinu, co nas velmi potesilo kedze sme usetrili dobrych par eur :) Na hotel sme prisli sice dost neskoro a boli sme mierne unavene, ale este sme si pred poslednym dnom stihli dopriat vecernu vychadzku do tzv. „zona rosa“ teda casti mesta plnej barov a diskotek...ale kedze sme nemali zadinu pansku spolocnost, ostali sme len pri jednom drinku a nejakych 2-3 tancoch a isli sme spat na hotel.

Posledny den sme si zaplatili doobednajsi vylet „turibusom“ po celom medelline. Takze sme v priebehu 4 hodin mali moznost vidiet rozne mestske stvrte, pofotit sa pri medellinskych pamiatkach, kostoloch, univerzite, navstivit park zelani, uzit si pohlad na mesto z miestnej vyhladne a este okrem toho aj zmoknut. Takze po prichode do centra sme sa sli na hotel prezliect, pobalit a pred vecernym odchodom sme este stihli navstivit interaktivne centrum, s mnozstvom zaujimavych informacii a hier vysvetlujucich trebars ako funguje ludsky organizmus, rozne fyzikalne a prirodne javy. Skoda, ze sme nemali viac casu, celkom sme sa tam zabavili.

Cesta somov bolo dost kriticka, kedze v autobuse bolo strasna kosa a pocas 9 hodin cesty do Bogoty som sa marne snazila zaspat. Prichod so hlavneho mesta nebol o nic potesujucejsi, kedze v Bogote tiez nebolo po teple ani chyru ani slychu. Takze nasledujuce dva dni boli pre nas dost tazke, kedze bol koniec prazdnin a este aj pocasie sa zhorsilo a celkovo posledny tyzden tu he dost chladno a vela prsi.

Suma sumarum: vylet po tepluckom cafetere sme si plne uzili a mame kopu peknych spomienok. Najblizsie ma vacsi vylet caka v decembri, kedy sa konecne chystam precestovat pobrezie „la costu“ :) medzicasom sa vsak este urcite ozvem.