Bolívia, Peru, Ekvádor: tri krajiny, každá s osobitým čarom a krásou prírody, ktorú nikde inde nenájdete. Počas 17 dní som mala možnosť aspoň z časti tieto krajiny spoznať a po vašich potulkách Latinskou Amerikou, by ste si určite nemali nechať ujsť soľnú plošinu v Bolívii a Machu Picchu v Peru.
Prvou zastávkou na našom výlete bola Bolívia, konkrétne hlavné mesto La Paz. Do La Pazu sme prileteli v nedeľu o jednej ráno a hneď nás čakal prvý šok – strašná zima. Vonku bolo asi -5°C a taxikár nás s úsmevom na tvári informoval, že v tomto ročnom období tam oni majú zimu, takže to nie je nič nezvyčajné. A to sme ešte ani zďaleka netušili aká zima nás v skutočnosti na našej ceste čaká. Ubytovali sme sa v hosteli v centre mesta a po pár hodinách spánku sme sa ho chystali aj prezrieť. Ako prvé sme si chceli zameniť doláre za bolívijské peso, čo sa ukázalo ako dosť komplikované, keďže bola nedeľa a v nedeľu sú všetky banky a zmenárne zatvorené. Jediná možnosť bola zameniť peniaze na ulici u miestnych ľudí, čo sa nám zdalo trochu nebezpečné, ale nemali sme inú možnosť. Tak sme na ulici, ktorú nám odporučili našli tri babky v kydľoch a u tej, ktorá nám dala najvýhodnejší kurz sme si zamenili peniaze.
Za necelé tri hodiny sa nám podarilo prejsť centrum mesta a vidieť hlavné pamiatky. A poviem vám, do La Pazu sa vám prísť neoplatí. Je to veľmi špinavé mesto s nie práve najmilšími ľuďmi. Z Kolumbie sme zvyknuté na úsmevy a milé privítanie v každom obchode, ale v La Paze boli ľudia veľmi nevrlí. Slovenské predavačky sú oproti tým bolívijským milé tety. Takže fakt si to pred príchodom tam dobre rozmyslite! Na konci dňa sme boli rady, že toto miesto opúšťame. O šiestej večer sme nasadli na bus smer Uyuni, čo bolo štartovným miestom nášho prvého neopakovateľného výletu.
Mestečko Uyuni leží v nadmorskej výške 3660m.n.m., čo sme tvrdo pocítili hneď ráno po vystúpení z autobusu. Vonku bolo teplota pod bodom mrazu. Zababušené v čiapkach, šáloch a rukaviciach sme si nevedeli predstaviť, že si 3-dňový výlet fakt užijeme. Po zahrievacích raňajkách sa však ukázalo slniečko a začalo sa pomaly otepľovať. O 10.30 sme s posádkou džípu (Beata, tri Angličanky, sprievodca a ja) vyrazili na prvú časť výletu „Salar de Uyuni“. Salar de Uyuni je najväčšiou soľnou plošinou na svete. Keď ste to nikde predtým na fotkách, alebo v telke nevideli, predstavte si naše Štrbské Pleso v zime pokryté snehom, teraz si ho v mysli 500 krát zväčšite, namiesto snehu s ľadom si predstavte soľ a teplotu -15°C zvýšte na +15°C. Máte?...Tak práve sa vám v mysli objavilo miesto, ktoré som navštívila. Salar de Uyuni má rozlohu 10 500km² a pred tisíckami rokov to zvyklo byť jazero. Teraz je to obrovská biela plocha pokrytá soľou. V jeho okolí sa nachádza len pár menších kopcov posiatych množstvom obrovských kaktusov. Niečo tak výnimočné som ešte nikdy predtým nevidela. Je to určite jedno z miest, ktoré sa v Bolívii oplatí navštíviť. Po celom dni strávenom na soľnej plošine sme sa ubytovali, ako inak, v soľnom hoteli. Bol to taký väčší domček so soľnými stenami a namiesto podlahy bola tiež soľ. Vďaka soli naša izba nebola až taká chladná ako sme očakávali. Na druhý deň sme ešte za tmy vyrazili za ďalším cieľom cesty – lagúnami. V tomto regióne je ich množstvo. Dve najvýznamnejšie lagúny, ktoré sme sa chystali navštíviť sú červená a zelená lagúna. Červená lagúna, ktorá je väčšia má svoju netypickú farbu spôsobenú riasami, ktoré sa v nej nachádzajú. Ak svieti slnko, riasy sa nejakým spôsobom otvoria a lagúna sa zafarbí viac na oranžovo. Ak slnko nesvieti, resp. skoro ráno, má lagúna červenú farbu. Zelená lagúna získava svoju farbu vďaka trom minerálom, ktoré sa v nej nachádzajú: magnézium, arzén a draslík. Tie v kombinácii s vetrom vytvárajú zelenú farbu. Ak vietor nefúka, lagúna je skôr modrá. Okrem pár menších lagún, sme mali možnosť vidieť množstvo vulkánov, väčšina z nich je neaktívna a pokrytá snehom. Sneh bol počas celého nášho výletu prekvapivým momentom. (Jediné miesto, kde sme ho nemali možnosť vidieť bola pláž v Ekvádore). Väčšinu času sme sa pohybovali po púšti a stepiach, a sneh mi veľmi nedával zmysel, ale po uvedomení si faktu, že sa celý čas pohybujeme v nadmorskej výške 4000-5000m.n.m. mi to až také divné nepripadalo. Kombinácia snehu, púšte a lagún bola netypická. Aj prítomnosť tunajších zvierat bola nezvyčajná. V jeden deň sme stihli vidieť lamy a im podobné alpacy (inak veľmi chutné mäsko:), ktoré sú tu typickými zvieratami, plameniaky žijúce na červenej lagúne, pštrosy ako aj ovce na tunajších stepiach. Fauna a flóra v tomto kraji Bolívie je výnimočne očarujúca. Po únavnom a veternom dni sme sa ubytovali v menšom dome, celá posádka džípu v jednej izbe. Tam už v porovnaní s predchádzajúcou nocou, nebola ani soľ, ani teplo...Pre udržanie väčšieho tepla sme s Beátou spali na jednej posteli prikryté prikrývkami z dvoch, takže nočný chlad okrem mojej kamery, ktorú som ráno našla napoly zamrznutú, našťastie nikto nepocítil :) Posledný, tretí, deň našej tour sme toho už v pláne veľa nemali. Čakala nás cesta späť do mesta Uyuni, počas ktorej sme sa zastavili v pár dedinkách a v údolí skál. Večer o ôsmej sme už sedeli v autobuse smer La Paz. Tam sme sa našťastie dlho nezdržali, lebo poobede nás čakal ďalší zaujímavý výlet k najvyššie položenému splavnému jazeru na svete, Titicaca.
Titicaca leží v nadmorskej výške 3821 m.n.m. a má rozlohu 8800 km². Naplánované sme tu mali dve zastávky: mestečko Copacabana a ostrov Isla del Sol. Do Copacabany sme dorazili večer o šiestej, takže veľa času na prehliadku mesta sme nemali. Dali sme si akurát večeru s našim novým austrálskym kamošom a šli spať. Nasledujúce ráno sme člnom vyrazili na ostrov Slnka „Isla del Sol“. Toto meno dostal podľa inkovskej mytológie, ktorý považovali tento ostrov za miesto narodenia Boha Slnka. Menší háčik bol v tom, že po príchode nás namiesto Slniečka privítal sneh. Normálne tam začalo snežiť...s Beátou sme nechápali. Nie je to tam častým úkazom a aj domáci boli z toho prekvapení. Ale aj vďaka snehu mal ostrov zvláštne čaro. Ostrov je rozdelený na 3 časti - severnú, strednú a južnú. Čln nás vysadil na severnej časti a našim cieľom bolo prejsť ostrov zo severnej na južnú časť peši, čo bolo takmer 10km. Na severnej časti ostrova sme navštívili múzeum a ruiny Inkov, ako aj tzv. Svätú skalu, kde sa začala legenda o zrodení Slnka. Cesta do južnej časti nám trvala asi 3 hodiny, pričom sa vystriedali všetky druhy počasia od snehu, cez dážď až po Slnko. Pred západom Slnka sa nám po mierne náročnej túre podarilo dostať do nášho hotela, z ktorého sme mali krásny výhľad na jazero. Užili sme si tam teplo kozuba a vínka ako aj milej španielskej spoločnosti. Na ďalšie ráno nás hotelový čln dopravil späť do Copacabany, takže pred večerným odchodom do Peru sme si ešte stihli prezrieť toto pekné mestečko. Zaujímavým momentom bolo posväcovanie áut, ktoré sa tam koná každý deň o 14.30 poobede. Všetky autá sú vyzdobené kvetmi, ako u nás na svadbe, ľudia otvoria fľaše šampanského a postrekujú ním všetky autá. Celkom milá udalosť, len nechápem načo to robia každý deň...
Večer o šiestej sme nasadli na autobus, ktorý nás po 10 hodinách cesty dopravil do ďalšej destinácie, mesta Cusco v štáte Peru. V Peru sme strávili len 4 dni, z toho dva v Cuscu a dva v Machu Picchu. Cusco je historickým centrom Peru, v minulosti to centrum Inkov. Všade naokolo sa nachádzajú pozostatky inkovskej civilizácie. Môžete tu vidieť hlavne množstvo ruín, ale na niektorých miestach aj zachovalé pozostatky ich kamenných domov. Prvý deň v Cuscu sme využili na obhliadku mesta a jeho okolia. Je tu množstvo katedrál a kostolov hlavne z 15teho a 17teho storočia a tiež veľa úzkych uličiek, takže som sa cítila ako v Chorvátsku trochu, akurát bez mora a Slnka, ale to je len menší detail... Na obed sme ochutnali miestnu špecialitu, steak z alpacy. Alpaca je zviera podobné lame, akurát ma kratší krk. Je to veľmi vďačné zviera, lebo okrem mäsa a mlieka z nej využívajú aj srsť. Zo srsti alpacy tu vyrábajú všetko možné, od ponožiek, cez svetre, šály, čiapky až po kabelky. Výrobky Peruáncov sú najkrajšie aké som kedy videla, pár kúskov sme si odtiaľ aj odniesli :) Po dni strávenom v Cuscu nasledoval najočakávanejší moment nášho celého výletu. Našim cieľom bol novodobý div sveta Machu Picchu.
Cesta na Machu Picchu znamenala zdolať 6 hodín cesty autom po nekonečných zákrutách a obrovských serpentínach plus 3 hodiny chôdze do „Aguas Calientes“, alias mestečka Machu Picchu. Je to malé mestečko uprostred obrovských skalnatých hôr, plné reštaurácií a hotelov. Nič iné tam nenájdete. Bolo postavené čisto z turistickým úmyslom ubytovať a nakŕmiť všetkých, ktorí sa rozhodli na Machu Picchu osobne pozrieť. Sprievodca nás po dni strávenom na cestách ubytoval v našom hotelíku a dal nám inštrukcie na ďalšie ráno na výstup na Machu Picchu. Macchu Picchu sa nachádza v nadmorskej výške 2430m, čo je menej ako som si pôvodne myslela, ale na to, aby sme si mohli vychutnať pohľad na Machu Picchu zhora, museli sme vystúpiť na horu Wayna Picchu, ktorá je o 300 metrov vyššie. Na Wayna Picchu sa denne dostane len 400 ľudí, 200 môže vstúpiť o 7.00 a ďalších 200 o 10.00, čo pre nás znamenalo vstávanie o 3.30 ráno. Cieľom je čo najskôr vystúpiť na Machu Picchu, kde ti na lístok dajú pečiatku s časom výstupu na Wayna Picchu, ktorý si zvolíš. Z hotela sme teda vyrazili o štvrtej ráno a pri prvej bráne, kde kontrolovali lístky sme sa stretli s prvým návalom turistov. O 4.40 otvorili bránu a hodinový maratón – výstup po skalnatých schodoch na Machu Picchu - sa mohol začať. Bolo to, čo sa kondičky týka, asi to najnáročnejšie čo som kedy zažila. Ja síce nie som veľmi turistický typ, ale aj pre profíkov, ktorých sme tam stretli, to bol riadny zaberák. S Beátou sme sa prekonali a podarilo sa nám hore dosť medzi prvými tridsiatimi ľuďmi :) O šiestej nakoniec otvorili aj hornú bránu a s úsmevom na tvári a pokojným krokom sme sa mohli vybrať na prechádzku strateným mestom. Strateným sa nazýva preto, lebo ho až v roku 1911 náhodou objavil jeden Havajčan. On sa o ňom dozvedel zo starých indiánskych legiend. Stratené mesto nazval miestnym kečuánskym jazykom Machu Picchu, čo znamená v preklade Starý vrch. Typickým prvkom Machu Picchu, ako aj všetkých ostatných inkovských stavieb, sú terasy. Tie využívali na pestovanie rôznych plodín. Zároveň na spodných terasách bývali chudobnejší ľudia a na tých vyšších zase šľachta. Všetky stavby na Machu Picchu sú postavené v klasickom inkovskom štýle, čiže z množstva obrovských kameňov nepravidelných tvarov, ktoré spájali bez použitia malty, alebo akéhokoľvek iného materiálu. Podarilo sa im to do takej miery, že medzi jednotlivé kamene nemožno vložiť ani čepeľ noža. Jednotlivé kamenné bloky majú množstvo hrán, nie sú to typické kvádre. Najväčšie množstvo hrán, ktoré mal jeden z kameňov je až 24. Po prejdení strateného mestečka a vypočutí si jeho histórie z úst nášho sprievodcu nás čakal výstup na najvyššiu horu Machu Picchu – Wayna Picchu. Výstup nám trval necelú hodinu a počas našej cesty sme pochopili prečo tam denne môže vystúpiť len 400 ľudí. Cesta po skalách bola miestami veľmi úzka aj pre jednu osobu a miestami mi to pripomínalo slovenský raj s množstvom rebrín a miestami kde si sa musel držať železnej reťaze. Neviem si predstaviť, že by tam bolo viac ľudí v jednom momente, bolo by to úplne neschodné. Pohľad zhora Wayna Picchu na Machu Picchu bol po našom výstupe spočiatku zahmlený, ale po rozplynutí rannej hmly sa sme mohli pokochať pohľadom na dokonalú prácu, ktorú Inkovia pred stovkami rokov odviedli. Už len tá predstava, že uprostred obrovských hôr, bez pomoci akýchkoľvek strojov a pomocného materiálu z obrovských a neforemných kameňov postavili mesto, kde žilo asi 500 rodín, si vyslúžila môj veľký obdiv. Machu Picchu u mňa v pamäti navždy ostane ako jeden z najväčších cestovateľských zážitkov a právoplatne ho môžeme považovať za novodobý div sveta. Cestu z Machu Picchu späť do Cusca sme takmer celú prespali, keďže sme po celom dni boli strašne unavené. Posledný deň pred odchodom do Ekvádoru sme využili na prehliadku miest v okolí Cusca. Navštívili sme tzv. „Valle Sagrado“, alebo Svätú dolinu, ktorá dostala meno vďaka svojej úrodnosti, keďže ako jediné miesto dala Inkom úrodu až 2 - krát ročne. V jej okolí sa nachádza množstvo mestečiek z pozostatkami inkovskej civilizácie – ruinami, terasami, ale aj množstvami zachovalých domčekov. Bol to veľmi pekný výlet, ale nič sa nám už nezdalo také ohromujúce po tom, čo sme videli Machu Picchu :)
Na záver našej cesty nás čakal Ekvádor. Cesta tam nám priniesla jeden vtipný, ale veľmi milý zážitok. Keď sme nasadli do lietadla z Limy do Guayaquilu (Ekvádor), Beáta si čisto náhodou všimla, že naše batožiny sú vonku v tom autíčku, z ktorého ich nakladajú do lietadla a nevyzeralo to tak, že by ich išli naložiť, lebo nikto pri nich nestál. Boli tam naše dva ruksaky a ešte dva iné kufre. Tak som sa teda na prvý pohľad milého letušiaka spýtala, že čo sa deje a že prečo sú naše batožiny stále vonku. On že sa nemáme obávať, že máme ešte 20 minút do odletu, že dovtedy to určite naložia. Tak sme sa s Beátou ukľudnili až do momentu, kedy kapitán zahlásil, že dvere lietadla sú zatvorené a môžeme sa pripraviť na odlet. Naše batožiny samozrejme stále vonku v tom istom autíčku. Tak som sa už trošku s väčšou obavou ešte raz opýtala letušiaka, že či si je istý, že naše batožiny naložia a on napokon povedal, že buď to nie sú naše batožiny, alebo ich privezú nejakým iným lietadlom. Keď sme mu slušne vysvetlili, že batožiny sú 100% naše, keďže som sivo-modrý ruksak s karimatkou priviazanou na boku dovtedy nikomu nevidela, išiel sa opýtať pilota čo sa s tým dá robiť. Nešla mi do hlavy absurdnosť tej situácie, že z okna lietadla, ktoré je pripravené na odlet vidíš tvoj ruksak čakajúci na naloženie. Nakoniec nám po asi 20 minútach s úsmevom na tvári oznámil, že našu batožinu už naložili a môžeme konečne odletieť :) A to ešte nebola pre nás tá vtipnejšia časť príbehu...v rade s nami sedela jedna milá baba, pôvodom z Peru, ale žijúca na Kanárskych ostrovoch, ktorá mi po predstavení sa hneď otvorene prezradila, že si prišla do Kolumbie spraviť prsia a že je s nimi veľmi spokojná :) Takže úvodný small talk sme mali rýchlo za sebou a zhodli sme sa na tom, že sme strašne hladné. Hneď po vzlietnutí sme sa obzerali, či už letušiaci idú priniesť jedlo :) Na letenkách sme mali napísané, že budeme mať obed tak sme si čas krátili tipmi, čo nám na ten obed prinesú. Akurát niktorá z nás netipovala, že jediným jedlom, ktoré sa nám ujde bude malý sendvič :( Aj keď po jeho zjedení sme sa nádejali, že to bolo len predjedlo, bohužiaľ nebolo to tak. Naša vtipná kamoška sa stihla už nášho kamaráta letušiaka opýtať, že kedy nám prinesú hlavné jedlo, tak ten jej so smiechom ohlásil, že na taký krátky let nám nemôžu dávať teplé jedlo a jediné čo majú sú sendviče. Ako reakciu na naše sklamané pohľady nám povedal, že keď všetci dojedia, tak nám prinesie každej ešte jeden sendvič :) a tak aj urobil...najedené a šťastné sme sa do konca letu na neho usmievali a tesne pred pristátím nám ešte každej priniesol balíček čipsov :D my sme mu s Beátou na oplátku dali pri odchode Milku čokoládu, ktorú sme mali so sebou a chlapec sa zjavne potešil, lebo na druhý deň po príchode do Ekvádoru sme si od neho prekvapivo našli žiadosť o priateľstvo spolu so správou na facebooku, či nám došla batožina :) Veľmi sme sa na celej situácii pobavili.
V Ekvádore sme celý pobyt strávili na pláži absolútne nič nerobením. Boli sme také vyčerpané z celého výletu, že sme buď ležali na pláži, alebo na izbe hotela :) Jediná škoda bola, že aj napriek tomu, že v Ekvádore bolo horúco, nebolo tam skoro žiadne Slnko, takže náš pôvodný plán prísť do Bogoty opálené sa odložil do decembra...Na odporúčanie kamarátov sme sa ubytovali v mestečku Montanita, ktoré je známe svojim rušným životom, keďže je stále plné turistov. Nemohli sme si teda nechať ujsť príležitosť aspoň jeden večer navštíviť miestne párty, ktoré boli organizované v každom z hostelov. Kvalitou boli veľmi porovnateľné s vysokých kolumbíjskym štandardom :) takže sme s Beátou neľutovali! 3 dni strávené v Montanite išli dosť pomaly, jednak asi preto, že sme fakt nič nerobili, ale asi aj preto, že sme sa s Beátou už tešili späť do Bogoty. Na letisko nás večer prišiel počkať kamarát Federico a doma ma po príchode čakalo veľmi milé prekvapenie. Moja kolumbíjska rodinka mi pripravila narodeninovú párty a tak som si lepšie zakončenie nášho 17-dňového dobrodružstva ani nemohla predstaviť :)
nedeľa 17. júla 2011
pondelok 14. februára 2011
spat v bogote :)
Pekneho Valentina vsetkym v prvom rade :) resp. tym, ktori ho nejakym sposobom oslavuju...kolumbijcania totiz 14.februar povazuju za uplne normalny den, svojho “valentina“ tu oslavuju v septembri a volaju to ze „den lasky a priatelstva“, ale inak je to to iste co nas valentin..
V novom roku sa vam „necakane“ opat hlasim z Kolumbie, kde som sa rozhodla vratit hlavne kvoli nenaplnenym cestovatelskym zazitkom a uzasnym priatelom (aj ked nic proti mojim super najlepsim kamaratom a rodinke na slovensku:) po viac ako mesacnych prazdninach doma, ktore som si inak naplno vychutnala, som nasadla do lietadla smer Bratislava-Praha-New York-Bogota...prve dve casti cesty super, druhe dve katastrofa!
Moja cesta sa zacala v Blave, kde sa prave v den odletu asi po mesacnej pauze, rozhodlo opat snezit. Ale tak lietadlo slo chvalabohu nacas a ani v Prahe neboli kvoli snehu ziadne problemy...tie ma cakali az na letisku v New Yorku, kde som sa hned po prichode z panelu odletov dozvedela, ze moj let do Bogoty, ktory mal byt o osem hodin (teda 23:55 new yorkskeho casu), bol zruseny...a kedze moja spolocnost Avianca nemala na svojom stanku pracovne hodiny, neostavalo mi nic ine, len cakat kedy sa niekto objavi a objasni situaciu... Teta v cervenom kostymceku prisla asi dve hodiny pred planovanym odletom a s usmevom na tvari nam oznamila, ze nas let sa preklada na dalsie rano, takze sa v klude mozeme vyspat na letisku...hotel nam poskytnut nemohli, kedze let bol zruseny kvoli zlemu pocasiu v new yorku a avianca s tym samozrejme nemala nic spolocne...tak som sa po prechadze po terminali 4 a zisteni ze tam nie je ziadna wifina ulozila na moju batozinu na dlhyyyy 3-hodinovy spanok :P o stvrtej rano som sa sla informovat ako to s mojim letom vyzera, ale samozrejme v stanku nikto nebol a na paneli velkym cervenym, ze let sa odklada z povodnych 7.00 na 11.30...takze moja radost rastla stale viac a viac..celkom ma vsak potesilo, ze som nebola sama a stretla som sa rano s jednym korejcanom, ktory pracuje v Bogote...takze sme zvysok cakania, co bolo do osmej vecer pretrpeli spolu...kukli sme si film, vypili asi 3kavy, dali si McDonalda a s pomocou jeho „kamarata korejcana“, sa nam dokonca podarilo odhalit aj heslo na net, takze zvysok nekonecneho 29 hodinoveho cakania nakoniec nebol az taky zly...Nakoniec sme odleteli okolo deviatej vecer a na letisku v Bogote ma o tretej rano cakala Beata so Santim, ktory chvalabohu prisiel autom a odviezol ma domov k Marce, kde sme s Beatou prvy tyzden byvali, kym sme si nenasli nas novy apartmanik :)
Bolo to celkom dlhe a narocne hladanie, kedze tu to nefunguje takym jednoduchym sposobom ako na slovensku, ze v novinach, abo na nete si najdes inzerat na byt a je to...tu to funguje tak, ze na vacsine domov, resp. bytov, ktore sa prenajimaju je napisane „se arriende“ – „prenajima sa“ a telefonne cislo, kde sa mozes informovat o cene a pod...takze sme kazdy den v tyzdni chodili po Bogote a telefonovali...vacsina bytov bola bud draha, alebo nie celkom blizko prace, co bola taka nasa prvotna poziadavka...no nakoniec sa nam v jednych novinych podarilo objavit inzerat, ktory sa nam pozdaval a aj bytik nam hned padol do oka :)
Je asi 7 minut chodze od nasho institutu a je to taky vesely podkrovny bytik, s krasnym vyhladom na hory...akurat, ze ako 95% bytov, ktore sa v Bogote prenajimaju, nebol zariadeny....a tak sme hned v prvy vecer zorganizovali, v Kolumbii celkom popularnu, „apartment shower“, teda party, kde ti maju hostria priniest nieco nove do bytu :) a tak nam okrem dvoch darovanych posteli od kamaratov, priniesli deky, nejake riady do kuchyne a zopar inych drobnosti...minuly vikend sme sa vsak este s beatou vybrali dokupit zvysok potrebnych veci...kupili sme si peknu chladnicku a nejake veci do kuchyne, ako hrnce, panvice, pohare, a tak. Pribory sa nam podarilo nakradnut zo skoly, lebo sak tam ich je kopu, ale pssssst :P konecne som si teda mohla vychutnat varenie vo viac ako v jednom hrnci. Najblizsie sa chystam robit halusky, kedze ma uz dva tyzdne caka v mraznicke bryndza :P
Co sa prace tyka, tak deticky su v skole podstatne lepsie ako v tej predoslej, ale asi to bude aj tym, ze ich mam v triede podstatne menej, od 15 do 19, co je celkom fajn :) vacsinou mam dievcatka, ale v kazdej triede je aj par neposlusnych chlapcov :P ale inak su strasne zlati a slusni a chutni :) ucim prvacikov, druhacikov a piatakov. S tymi mensimi je to take zive, musim furt dajake hry pre nich vymyslat a nejaky vesely sposob vyucby, s piatakmi je to na takej vyssej urovni, su velmi disciplinovani a sikovni, takze sa mi s nimi velmi dobre pracuje. Skolu mam vzdy od 10.30 do 15.45, ale od buduceho tyzdna uz zacinam ucit aj dospelakov vo firmach, kde budem ucit asi kazde rano, takze to bude take pestrejsie a hlavne budem musiet vstavat skor, ale tesim sa uz :)
Co sa pocasia tyka, je to tu take vselike, sak jak furt v Bogote, ale prve dni po mojom prichode bolo fakt horuco, na kratky rukav a suknicku, teraz je trosku chladnejsie a sem tam zaprsi, ale inak v celku prijemne :)
To je v skratke z mojich prvych dvoch tyzdnov asi vsetko, budem sa snazit pisat castejsie ako minuly rok...a este sa chcem v najblizsom blogu vratit k decembrovej dovolenke v Karibiku, aby ste mali aky taky prehlad, ak by ste sa tu chystali stravit dovolenku aj vy :)
Do skoreho pisania!
V novom roku sa vam „necakane“ opat hlasim z Kolumbie, kde som sa rozhodla vratit hlavne kvoli nenaplnenym cestovatelskym zazitkom a uzasnym priatelom (aj ked nic proti mojim super najlepsim kamaratom a rodinke na slovensku:) po viac ako mesacnych prazdninach doma, ktore som si inak naplno vychutnala, som nasadla do lietadla smer Bratislava-Praha-New York-Bogota...prve dve casti cesty super, druhe dve katastrofa!
Moja cesta sa zacala v Blave, kde sa prave v den odletu asi po mesacnej pauze, rozhodlo opat snezit. Ale tak lietadlo slo chvalabohu nacas a ani v Prahe neboli kvoli snehu ziadne problemy...tie ma cakali az na letisku v New Yorku, kde som sa hned po prichode z panelu odletov dozvedela, ze moj let do Bogoty, ktory mal byt o osem hodin (teda 23:55 new yorkskeho casu), bol zruseny...a kedze moja spolocnost Avianca nemala na svojom stanku pracovne hodiny, neostavalo mi nic ine, len cakat kedy sa niekto objavi a objasni situaciu... Teta v cervenom kostymceku prisla asi dve hodiny pred planovanym odletom a s usmevom na tvari nam oznamila, ze nas let sa preklada na dalsie rano, takze sa v klude mozeme vyspat na letisku...hotel nam poskytnut nemohli, kedze let bol zruseny kvoli zlemu pocasiu v new yorku a avianca s tym samozrejme nemala nic spolocne...tak som sa po prechadze po terminali 4 a zisteni ze tam nie je ziadna wifina ulozila na moju batozinu na dlhyyyy 3-hodinovy spanok :P o stvrtej rano som sa sla informovat ako to s mojim letom vyzera, ale samozrejme v stanku nikto nebol a na paneli velkym cervenym, ze let sa odklada z povodnych 7.00 na 11.30...takze moja radost rastla stale viac a viac..celkom ma vsak potesilo, ze som nebola sama a stretla som sa rano s jednym korejcanom, ktory pracuje v Bogote...takze sme zvysok cakania, co bolo do osmej vecer pretrpeli spolu...kukli sme si film, vypili asi 3kavy, dali si McDonalda a s pomocou jeho „kamarata korejcana“, sa nam dokonca podarilo odhalit aj heslo na net, takze zvysok nekonecneho 29 hodinoveho cakania nakoniec nebol az taky zly...Nakoniec sme odleteli okolo deviatej vecer a na letisku v Bogote ma o tretej rano cakala Beata so Santim, ktory chvalabohu prisiel autom a odviezol ma domov k Marce, kde sme s Beatou prvy tyzden byvali, kym sme si nenasli nas novy apartmanik :)
Bolo to celkom dlhe a narocne hladanie, kedze tu to nefunguje takym jednoduchym sposobom ako na slovensku, ze v novinach, abo na nete si najdes inzerat na byt a je to...tu to funguje tak, ze na vacsine domov, resp. bytov, ktore sa prenajimaju je napisane „se arriende“ – „prenajima sa“ a telefonne cislo, kde sa mozes informovat o cene a pod...takze sme kazdy den v tyzdni chodili po Bogote a telefonovali...vacsina bytov bola bud draha, alebo nie celkom blizko prace, co bola taka nasa prvotna poziadavka...no nakoniec sa nam v jednych novinych podarilo objavit inzerat, ktory sa nam pozdaval a aj bytik nam hned padol do oka :)
Je asi 7 minut chodze od nasho institutu a je to taky vesely podkrovny bytik, s krasnym vyhladom na hory...akurat, ze ako 95% bytov, ktore sa v Bogote prenajimaju, nebol zariadeny....a tak sme hned v prvy vecer zorganizovali, v Kolumbii celkom popularnu, „apartment shower“, teda party, kde ti maju hostria priniest nieco nove do bytu :) a tak nam okrem dvoch darovanych posteli od kamaratov, priniesli deky, nejake riady do kuchyne a zopar inych drobnosti...minuly vikend sme sa vsak este s beatou vybrali dokupit zvysok potrebnych veci...kupili sme si peknu chladnicku a nejake veci do kuchyne, ako hrnce, panvice, pohare, a tak. Pribory sa nam podarilo nakradnut zo skoly, lebo sak tam ich je kopu, ale pssssst :P konecne som si teda mohla vychutnat varenie vo viac ako v jednom hrnci. Najblizsie sa chystam robit halusky, kedze ma uz dva tyzdne caka v mraznicke bryndza :P
Co sa prace tyka, tak deticky su v skole podstatne lepsie ako v tej predoslej, ale asi to bude aj tym, ze ich mam v triede podstatne menej, od 15 do 19, co je celkom fajn :) vacsinou mam dievcatka, ale v kazdej triede je aj par neposlusnych chlapcov :P ale inak su strasne zlati a slusni a chutni :) ucim prvacikov, druhacikov a piatakov. S tymi mensimi je to take zive, musim furt dajake hry pre nich vymyslat a nejaky vesely sposob vyucby, s piatakmi je to na takej vyssej urovni, su velmi disciplinovani a sikovni, takze sa mi s nimi velmi dobre pracuje. Skolu mam vzdy od 10.30 do 15.45, ale od buduceho tyzdna uz zacinam ucit aj dospelakov vo firmach, kde budem ucit asi kazde rano, takze to bude take pestrejsie a hlavne budem musiet vstavat skor, ale tesim sa uz :)
Co sa pocasia tyka, je to tu take vselike, sak jak furt v Bogote, ale prve dni po mojom prichode bolo fakt horuco, na kratky rukav a suknicku, teraz je trosku chladnejsie a sem tam zaprsi, ale inak v celku prijemne :)
To je v skratke z mojich prvych dvoch tyzdnov asi vsetko, budem sa snazit pisat castejsie ako minuly rok...a este sa chcem v najblizsom blogu vratit k decembrovej dovolenke v Karibiku, aby ste mali aky taky prehlad, ak by ste sa tu chystali stravit dovolenku aj vy :)
Do skoreho pisania!
streda 27. októbra 2010
Cafetero
Kolumbia je uzasna. Krajsiu prirodu som este nevidela - so vsetkou uctou k nasej vlasti.
To je v skratke moj celkovy dojem z vyletu do regionu kavy, alebo ako sa tu povie „Cafetera“ :)
Centrum tejto oblasti je mesto Armenia, kde bola nasa prva zastavka. Z Bogoty je to cca 8 hodin cesty plne klimatizovanym autobusom, co v preklade znamena ze sme zmrzli na kost. Ale stalo to za to! Do Armenia sme dorazili v nedelu rano o piatej (10 dnove prazdniny sa nam zacali oficialne uz v piatok poobede, ale sef nasho anglickeho departmentu nam na sobotu pripravil pekny plan, a sice skolenie priamo z oxfordu od tvorcov knih, z ktorych ucime nasich malych certov :) takze sa nam podarilo vycestovat az v sobotu vecer). Vdaka nasmu kolegovi (vdaka John) sme mohli pocas celeho pobytu v armenii byvat v dome jeho babky - velmi mila pani :) boli sme u nej tri noci, ale all inclusive, resp. polpenzia :) vzdy nam pripravila ranajky aj veceru, obed sme mali vonku.
Prve miesto, ktore sme navstivili v Cafetere bol „park kavy“ v originale „Parque del café“. Bol to obrovsky park plny hlavne atrakcii pre deti, ale aj dospelych a paradoxne az tak vela s kavou nemal spolocne. Bolo tam sice muzeum kavy a zopar mensich plantazi z roznymi vzorkami kavy, ale to bolo co sa kavy tyka asi tak vsetko. Okrem kavy sa im tam vsak podarilo vypestovat kopec krasnych kvetov a stromov, hlavne obrovskych bambusov, ktore su typicke pre cely region cafetera. Najvacsou atrakciou pre navstevnikov parku bol zabavny park s roznymi kolotocmi. Zopar sme aj my vyskusali, ale tak nebolo to nic extra, v porovnani so spisskym trhom slabota (mozete vidiet foto na fcb). Najviac sa mi pacil „vodny kolotoc“, mini napodobenina kolotoca v uvodnej znelke so serialu „Step by step“. Bola to velmi osviezujuca jazda, kedze vonku bolo velmi teplo. V parku sme stravili cely den, bol to pre nas velmi prijemny zaciatok vyletu. Len chudinka Beatka dostala asi upal, takze nasledujuci den prelezala v posteli :(
Ja som sa s Fabianom, kolegom – ucitelom hudobnej, ktory nas doprevadzal prvu polovicku vyletu, vybrala do centra Armenie. Je to pomerne male mestecko, takze sme cele centrum pomerne rychlo presli. Navstivili sme tam miestny park, ktory mi tak trochu miestami primpominal dzunglu, ale inak velmi pekny. Stihla som sa tam vyfotit so skupinkou chlapcov, ktori ma po „nenanapadnom“ obkukovani poprosili o spolocnu fotku :P a nasledne mi esta aspon 3-krat pri kazdom nasom stretnuti v parku podakovali :) Poobede sme sa autobusom dopravili do nedalekeho mestecka Salento, ktore sa mi z celeho vyletu po cafetere pacilo asi najviac. Je to mestecko plne farebnych domcekov, pricom vo vacsine z nich bola bud mensia restauracia, alebo tam predavali rozne rucne vyrobene predmety, bizuteriu, topanky, kabelky, a vsetko mozne...kraaasa :) dobre ze som si v ten den nezobrala vela penazi, lebo by som tam prisla na mizinu :P
Nasledujuci den sme mali pomerne oddychovy, dalsou zastavkou boli termalne kupele Santa Rosa, vzdialene od Armenie asi 3 hodinky tromi dopravnymi prostriedkami :) Najprv sme totiz museli ist autobusom do mesta Pereira, potom dalsim autobusom do mesta Santa Rosa a najlepsou castou cesty bola cesta „malym sukromnym“ dzipom, za ktory sme zaplatili 5 eur/osobu, aby nas dopravil priamo k termalnym pramenom. Tie boli az niekde uplne v horach takze tam bolo dost chladno, ale voda velmi prijemna. Na rozdiel od nasich termalnych kupalisk, tam voda nesmrdela a nebola zelenej farby, takze moje plavky po celodennom pobyte nezmenili farbu :) Zaujimavym faktom bolo, ze na jednej strane bazena boli vodopady s horucou termalnou vodou a na druhej strane boli vodopady s ladovou vodou...takze to tam cele fungovalo podobne ako sauna...nejakych 15-20 minut si mohol zostat v bazene a potom by si sa mal schladit studenou vodou z vodopadu na ochladenie organizmu...bol to pre nas prijemny relax po dvoch dnoch plnych chodenia. „Domov“ sme sa vratili pomerne unaveni a na dalsi den nas uz cakalo dalsie centrum kavy – Manizales. Tam sme stravili nasledujuce 3 dni.
Cesta z Armenie nam trvala asi 4 hodiny, ale boli to nekonecne sryri hodiny plne zakrut, takze po prichode sme to dalsiu dobru hodku rozdychavali na izbe. Kto pozna cestu do Kosic, cez jahodnu, tak ta je oproti kolumbijskym cestam plnych zakrut slabym odvarom. Ale tak clovek si po case zvykne no...Byvali sme v takom mensom hoteli, ktory bol na svoju polohu v uplnom centre mesta pomerne lacny. Manizales je mestecko, ktore je viac menej v udoli a vsetky cestu, ktore vedu do mesta aj cez mesto su na styl husenkovej drahy, hooore, doooole, hooore, dooole, cize sme mali kolotoc, za ktory sme ani platit nemuseli, stacilo nasadnut do autobusu alebo taxika... Prve poobedie, kedze sme boli otapeni, sme si len tak zbezne stihli prejst centrum, okolie a urobili zopar fotiek. Na dalsi den sa nam zacala „damska jazda“. Kedze nas uz Fabian „opustil“ a s Beatou smesi vopred naplanovali a zaplatili vylet na najvyssi vrch v oblasti manizales – Nevado de Ruiz. Mal to byt celodenny vylet, ktory zahrnal ranajky, navstevu narodneho parku, najvyssieho vrchu, ktory ma takmer 4000 metrov, obed a potom 3 hodinovy pobyt v kupeloch....Vyrazili sme pomerne skoro rano a este skor sme sa aj vratili naspat do Manizales, lebo na jedinu cestu, ktora viedla na vrch, sa zosunula poda a nevedeli nam povedat, ze ako dlho im bude trvat oprava...tak sme sa sklamani vratili naspat. V cestovke nam vsak povedali, ze vylet sa presuva na nasledujuci den, lebo ze to dovtedy urcite odstrania, pretoze to bola hlavna cesta Manizales – Bogota. Tak sme sa s Betou potesili a zvysok dna sme vyuzili na prehliadku mesta.
Je tam krasna katedrala (druha najvacsia v Kolumbii po katedrale v Bogote myslim), na vrch ktorej sme sa vyplazili po cca 400 schodoch, ale stalo to zato. Mali sme vyhlad na cely Manizales. Sucastou katedraly je tzv. „corredor polaco“ v preklade polsky koridor, ktory dostal svoje meno, po skupine polskych hudobnikov, ktori tam v minulosti hravali. Beata bola milo prekvapena, ze v Kolumbii nasla kusok svoje zeme :) Vecer sme sa vybrali do morskej restauracie na rybku, ktora bola velmi chutna, aj ked po telefonate z cestovky, ze vylet sa nekona, lebo cestu stale neopravili, nam chut aj presla...tak sme to zapili pivom a rozhodli sa, ze dalsie rano vyrazame do nasej poslednej destinacie Medellin.
Medellin je „druhe“ hlavne mesto Kolombie. Je to viac menej mensia napodobenina Bogoty, akurat je blizsie k pobreziu, takze je tam prijemne teplucko a ludia su tam otvorenejsi a milsi ako v Bogote. Mam jedneho kolegu v praci, ktory je z Medellinu a kazdemu vzdy zdraví „Hola corazon“ :) v preklade ahoj laska...a tym kazdemu - myslim ozaj kazdemu..aj predavacke v obchode :) je to mile, no tu v Bogote to nie je bezne, ale v medelline sme to casto poculi. Aj tu sa nam podarilo zohnat slusny hotel v centre za dobru cenu, takze sme mali vsade pomerne blizko. Ako prvy sme po prichode navstivili Boterov park. Botero je znamy kolumbijsky maliar a sochar. Zvlastne je, ze maluje len tucnych ludi..mal totiz tucneho syna, ktory mu zomrel a ako spomienku na neho, vsetky jeho obrazy aj sochy zobrazuju tucnych ludi. Sochy boli velmi mile podla mna :) prvy den v medelline sme toho vela nepochodili, lebo sme boli unavene z cestovania a zacalo prsat...takze sa nam podarilo vidiet len boterov park, asi 2 kostoly a 4 transvestitov, ktori su vraj v medelline celkom popularni. Celkom chapem, lebo toto mesto je zname svojimi klinikami zameranymi na plasticku chirurgiu :P
V sobotu sme si naplanovali vylet do mestecka Guatapé, vzdialeneho asi hodinku od Medellinu. Je to male mestecko obklopene desiatkami jazier, co bolo pre mna v Kolombii nieco uplne nove. Po horskom prostredi sa ocitnut v prostredi vodnom :P Najvacsou turistickou atrakciou v okoli Guatapé je tzv. „Piedra de Guatapé“, teda obrovska skala tvaru gigantickej hrce len tak uprostred nicoho...podarilo sa nam jej vrchol dostat po vyse 500 schodoch, ale vyhlad bol velmi pekny. Cely region v okoli Guatapé je totiz netradicne obklopeny jazerami a malymi domcekmi. Vedela by som si tam predstavit taku vikendovu chatku :) Na samom vrchole skaly sme sa spoznali s velmi vtipnou skupinkou ludi – boli to vsetko zamestanci z jedneho podniku v Medelline a boli na niecom podobnom ako pracovnom vylete...hned sa k nam samozrejme chlapi, ktori boli v prevaznej vacsine prihovorili, ci sa s nami mozu vyfotit, tak sme im s beatou urobili radost...potom sa nas klasicky zacali vypytovat, ze odkial sme, preco sme prisli do Kolumbie a cely zoznam typickych otazok zvedavych kolumbijcanov, tak sme sa snazili co najskor s betou odtial vypadnut...ze ideme obzriet centrum mesta. Odviezli sme sa velmi veselym dpravnym prostriedkom podobnym riksi, akurat ze to malo motor :P Domceky v centre boli podobne tym v Salente, male, farebne, s roznymi motivmi. Na odporucanie domacich sme si za par eur zaplatili vylet takou vacsou lodou po okolitych jazerach. Boli sme na lodi prve a hned ako druhi v poradi sa tam zjavili nasi “kamarati“, ktorych sme stretli na vrchu skaly...tak uz sme vedeli, ze bude sranda :D vsetci sme sa stretli na najvyssom, teda tretom poschodi lode a hned ako zapli hudbu, sa kolegovia s medellinu pustili do tanca – no ved to by ani neboli kolumbijcania, keby sa pri prvych znamkach hudby nepustili do tanca...tak im to vydrzalo cele dve hodinky, co bol cas trvania nasej plavby :) medzicasom nas samozrejme stihli ponuknut rumom a typickym kolumbijskym alkoholom „aguardiente“ (neviem ci som ho uz predtym spominala, ale ma to mentolovu prichut a nie je to nic extra).
Vysledok nasej plavby: prijemny hrejivy pocit a pozvanie na obedoveceru od nasich „kolegov.“ Mali sme celkom stastie, ze sme ich stretli, lebo okrem toho ze par z nich bolo dost otravnych, vascina z nich bola velmi mila a ponukli sa nam, ze nas zvezu ich autobusom naspat do medellinu, co nas velmi potesilo kedze sme usetrili dobrych par eur :) Na hotel sme prisli sice dost neskoro a boli sme mierne unavene, ale este sme si pred poslednym dnom stihli dopriat vecernu vychadzku do tzv. „zona rosa“ teda casti mesta plnej barov a diskotek...ale kedze sme nemali zadinu pansku spolocnost, ostali sme len pri jednom drinku a nejakych 2-3 tancoch a isli sme spat na hotel.
Posledny den sme si zaplatili doobednajsi vylet „turibusom“ po celom medelline. Takze sme v priebehu 4 hodin mali moznost vidiet rozne mestske stvrte, pofotit sa pri medellinskych pamiatkach, kostoloch, univerzite, navstivit park zelani, uzit si pohlad na mesto z miestnej vyhladne a este okrem toho aj zmoknut. Takze po prichode do centra sme sa sli na hotel prezliect, pobalit a pred vecernym odchodom sme este stihli navstivit interaktivne centrum, s mnozstvom zaujimavych informacii a hier vysvetlujucich trebars ako funguje ludsky organizmus, rozne fyzikalne a prirodne javy. Skoda, ze sme nemali viac casu, celkom sme sa tam zabavili.
Cesta somov bolo dost kriticka, kedze v autobuse bolo strasna kosa a pocas 9 hodin cesty do Bogoty som sa marne snazila zaspat. Prichod so hlavneho mesta nebol o nic potesujucejsi, kedze v Bogote tiez nebolo po teple ani chyru ani slychu. Takze nasledujuce dva dni boli pre nas dost tazke, kedze bol koniec prazdnin a este aj pocasie sa zhorsilo a celkovo posledny tyzden tu he dost chladno a vela prsi.
Suma sumarum: vylet po tepluckom cafetere sme si plne uzili a mame kopu peknych spomienok. Najblizsie ma vacsi vylet caka v decembri, kedy sa konecne chystam precestovat pobrezie „la costu“ :) medzicasom sa vsak este urcite ozvem.
To je v skratke moj celkovy dojem z vyletu do regionu kavy, alebo ako sa tu povie „Cafetera“ :)
Centrum tejto oblasti je mesto Armenia, kde bola nasa prva zastavka. Z Bogoty je to cca 8 hodin cesty plne klimatizovanym autobusom, co v preklade znamena ze sme zmrzli na kost. Ale stalo to za to! Do Armenia sme dorazili v nedelu rano o piatej (10 dnove prazdniny sa nam zacali oficialne uz v piatok poobede, ale sef nasho anglickeho departmentu nam na sobotu pripravil pekny plan, a sice skolenie priamo z oxfordu od tvorcov knih, z ktorych ucime nasich malych certov :) takze sa nam podarilo vycestovat az v sobotu vecer). Vdaka nasmu kolegovi (vdaka John) sme mohli pocas celeho pobytu v armenii byvat v dome jeho babky - velmi mila pani :) boli sme u nej tri noci, ale all inclusive, resp. polpenzia :) vzdy nam pripravila ranajky aj veceru, obed sme mali vonku.
Prve miesto, ktore sme navstivili v Cafetere bol „park kavy“ v originale „Parque del café“. Bol to obrovsky park plny hlavne atrakcii pre deti, ale aj dospelych a paradoxne az tak vela s kavou nemal spolocne. Bolo tam sice muzeum kavy a zopar mensich plantazi z roznymi vzorkami kavy, ale to bolo co sa kavy tyka asi tak vsetko. Okrem kavy sa im tam vsak podarilo vypestovat kopec krasnych kvetov a stromov, hlavne obrovskych bambusov, ktore su typicke pre cely region cafetera. Najvacsou atrakciou pre navstevnikov parku bol zabavny park s roznymi kolotocmi. Zopar sme aj my vyskusali, ale tak nebolo to nic extra, v porovnani so spisskym trhom slabota (mozete vidiet foto na fcb). Najviac sa mi pacil „vodny kolotoc“, mini napodobenina kolotoca v uvodnej znelke so serialu „Step by step“. Bola to velmi osviezujuca jazda, kedze vonku bolo velmi teplo. V parku sme stravili cely den, bol to pre nas velmi prijemny zaciatok vyletu. Len chudinka Beatka dostala asi upal, takze nasledujuci den prelezala v posteli :(
Ja som sa s Fabianom, kolegom – ucitelom hudobnej, ktory nas doprevadzal prvu polovicku vyletu, vybrala do centra Armenie. Je to pomerne male mestecko, takze sme cele centrum pomerne rychlo presli. Navstivili sme tam miestny park, ktory mi tak trochu miestami primpominal dzunglu, ale inak velmi pekny. Stihla som sa tam vyfotit so skupinkou chlapcov, ktori ma po „nenanapadnom“ obkukovani poprosili o spolocnu fotku :P a nasledne mi esta aspon 3-krat pri kazdom nasom stretnuti v parku podakovali :) Poobede sme sa autobusom dopravili do nedalekeho mestecka Salento, ktore sa mi z celeho vyletu po cafetere pacilo asi najviac. Je to mestecko plne farebnych domcekov, pricom vo vacsine z nich bola bud mensia restauracia, alebo tam predavali rozne rucne vyrobene predmety, bizuteriu, topanky, kabelky, a vsetko mozne...kraaasa :) dobre ze som si v ten den nezobrala vela penazi, lebo by som tam prisla na mizinu :P
Nasledujuci den sme mali pomerne oddychovy, dalsou zastavkou boli termalne kupele Santa Rosa, vzdialene od Armenie asi 3 hodinky tromi dopravnymi prostriedkami :) Najprv sme totiz museli ist autobusom do mesta Pereira, potom dalsim autobusom do mesta Santa Rosa a najlepsou castou cesty bola cesta „malym sukromnym“ dzipom, za ktory sme zaplatili 5 eur/osobu, aby nas dopravil priamo k termalnym pramenom. Tie boli az niekde uplne v horach takze tam bolo dost chladno, ale voda velmi prijemna. Na rozdiel od nasich termalnych kupalisk, tam voda nesmrdela a nebola zelenej farby, takze moje plavky po celodennom pobyte nezmenili farbu :) Zaujimavym faktom bolo, ze na jednej strane bazena boli vodopady s horucou termalnou vodou a na druhej strane boli vodopady s ladovou vodou...takze to tam cele fungovalo podobne ako sauna...nejakych 15-20 minut si mohol zostat v bazene a potom by si sa mal schladit studenou vodou z vodopadu na ochladenie organizmu...bol to pre nas prijemny relax po dvoch dnoch plnych chodenia. „Domov“ sme sa vratili pomerne unaveni a na dalsi den nas uz cakalo dalsie centrum kavy – Manizales. Tam sme stravili nasledujuce 3 dni.
Cesta z Armenie nam trvala asi 4 hodiny, ale boli to nekonecne sryri hodiny plne zakrut, takze po prichode sme to dalsiu dobru hodku rozdychavali na izbe. Kto pozna cestu do Kosic, cez jahodnu, tak ta je oproti kolumbijskym cestam plnych zakrut slabym odvarom. Ale tak clovek si po case zvykne no...Byvali sme v takom mensom hoteli, ktory bol na svoju polohu v uplnom centre mesta pomerne lacny. Manizales je mestecko, ktore je viac menej v udoli a vsetky cestu, ktore vedu do mesta aj cez mesto su na styl husenkovej drahy, hooore, doooole, hooore, dooole, cize sme mali kolotoc, za ktory sme ani platit nemuseli, stacilo nasadnut do autobusu alebo taxika... Prve poobedie, kedze sme boli otapeni, sme si len tak zbezne stihli prejst centrum, okolie a urobili zopar fotiek. Na dalsi den sa nam zacala „damska jazda“. Kedze nas uz Fabian „opustil“ a s Beatou smesi vopred naplanovali a zaplatili vylet na najvyssi vrch v oblasti manizales – Nevado de Ruiz. Mal to byt celodenny vylet, ktory zahrnal ranajky, navstevu narodneho parku, najvyssieho vrchu, ktory ma takmer 4000 metrov, obed a potom 3 hodinovy pobyt v kupeloch....Vyrazili sme pomerne skoro rano a este skor sme sa aj vratili naspat do Manizales, lebo na jedinu cestu, ktora viedla na vrch, sa zosunula poda a nevedeli nam povedat, ze ako dlho im bude trvat oprava...tak sme sa sklamani vratili naspat. V cestovke nam vsak povedali, ze vylet sa presuva na nasledujuci den, lebo ze to dovtedy urcite odstrania, pretoze to bola hlavna cesta Manizales – Bogota. Tak sme sa s Betou potesili a zvysok dna sme vyuzili na prehliadku mesta.
Je tam krasna katedrala (druha najvacsia v Kolumbii po katedrale v Bogote myslim), na vrch ktorej sme sa vyplazili po cca 400 schodoch, ale stalo to zato. Mali sme vyhlad na cely Manizales. Sucastou katedraly je tzv. „corredor polaco“ v preklade polsky koridor, ktory dostal svoje meno, po skupine polskych hudobnikov, ktori tam v minulosti hravali. Beata bola milo prekvapena, ze v Kolumbii nasla kusok svoje zeme :) Vecer sme sa vybrali do morskej restauracie na rybku, ktora bola velmi chutna, aj ked po telefonate z cestovky, ze vylet sa nekona, lebo cestu stale neopravili, nam chut aj presla...tak sme to zapili pivom a rozhodli sa, ze dalsie rano vyrazame do nasej poslednej destinacie Medellin.
Medellin je „druhe“ hlavne mesto Kolombie. Je to viac menej mensia napodobenina Bogoty, akurat je blizsie k pobreziu, takze je tam prijemne teplucko a ludia su tam otvorenejsi a milsi ako v Bogote. Mam jedneho kolegu v praci, ktory je z Medellinu a kazdemu vzdy zdraví „Hola corazon“ :) v preklade ahoj laska...a tym kazdemu - myslim ozaj kazdemu..aj predavacke v obchode :) je to mile, no tu v Bogote to nie je bezne, ale v medelline sme to casto poculi. Aj tu sa nam podarilo zohnat slusny hotel v centre za dobru cenu, takze sme mali vsade pomerne blizko. Ako prvy sme po prichode navstivili Boterov park. Botero je znamy kolumbijsky maliar a sochar. Zvlastne je, ze maluje len tucnych ludi..mal totiz tucneho syna, ktory mu zomrel a ako spomienku na neho, vsetky jeho obrazy aj sochy zobrazuju tucnych ludi. Sochy boli velmi mile podla mna :) prvy den v medelline sme toho vela nepochodili, lebo sme boli unavene z cestovania a zacalo prsat...takze sa nam podarilo vidiet len boterov park, asi 2 kostoly a 4 transvestitov, ktori su vraj v medelline celkom popularni. Celkom chapem, lebo toto mesto je zname svojimi klinikami zameranymi na plasticku chirurgiu :P
V sobotu sme si naplanovali vylet do mestecka Guatapé, vzdialeneho asi hodinku od Medellinu. Je to male mestecko obklopene desiatkami jazier, co bolo pre mna v Kolombii nieco uplne nove. Po horskom prostredi sa ocitnut v prostredi vodnom :P Najvacsou turistickou atrakciou v okoli Guatapé je tzv. „Piedra de Guatapé“, teda obrovska skala tvaru gigantickej hrce len tak uprostred nicoho...podarilo sa nam jej vrchol dostat po vyse 500 schodoch, ale vyhlad bol velmi pekny. Cely region v okoli Guatapé je totiz netradicne obklopeny jazerami a malymi domcekmi. Vedela by som si tam predstavit taku vikendovu chatku :) Na samom vrchole skaly sme sa spoznali s velmi vtipnou skupinkou ludi – boli to vsetko zamestanci z jedneho podniku v Medelline a boli na niecom podobnom ako pracovnom vylete...hned sa k nam samozrejme chlapi, ktori boli v prevaznej vacsine prihovorili, ci sa s nami mozu vyfotit, tak sme im s beatou urobili radost...potom sa nas klasicky zacali vypytovat, ze odkial sme, preco sme prisli do Kolumbie a cely zoznam typickych otazok zvedavych kolumbijcanov, tak sme sa snazili co najskor s betou odtial vypadnut...ze ideme obzriet centrum mesta. Odviezli sme sa velmi veselym dpravnym prostriedkom podobnym riksi, akurat ze to malo motor :P Domceky v centre boli podobne tym v Salente, male, farebne, s roznymi motivmi. Na odporucanie domacich sme si za par eur zaplatili vylet takou vacsou lodou po okolitych jazerach. Boli sme na lodi prve a hned ako druhi v poradi sa tam zjavili nasi “kamarati“, ktorych sme stretli na vrchu skaly...tak uz sme vedeli, ze bude sranda :D vsetci sme sa stretli na najvyssom, teda tretom poschodi lode a hned ako zapli hudbu, sa kolegovia s medellinu pustili do tanca – no ved to by ani neboli kolumbijcania, keby sa pri prvych znamkach hudby nepustili do tanca...tak im to vydrzalo cele dve hodinky, co bol cas trvania nasej plavby :) medzicasom nas samozrejme stihli ponuknut rumom a typickym kolumbijskym alkoholom „aguardiente“ (neviem ci som ho uz predtym spominala, ale ma to mentolovu prichut a nie je to nic extra).
Vysledok nasej plavby: prijemny hrejivy pocit a pozvanie na obedoveceru od nasich „kolegov.“ Mali sme celkom stastie, ze sme ich stretli, lebo okrem toho ze par z nich bolo dost otravnych, vascina z nich bola velmi mila a ponukli sa nam, ze nas zvezu ich autobusom naspat do medellinu, co nas velmi potesilo kedze sme usetrili dobrych par eur :) Na hotel sme prisli sice dost neskoro a boli sme mierne unavene, ale este sme si pred poslednym dnom stihli dopriat vecernu vychadzku do tzv. „zona rosa“ teda casti mesta plnej barov a diskotek...ale kedze sme nemali zadinu pansku spolocnost, ostali sme len pri jednom drinku a nejakych 2-3 tancoch a isli sme spat na hotel.
Posledny den sme si zaplatili doobednajsi vylet „turibusom“ po celom medelline. Takze sme v priebehu 4 hodin mali moznost vidiet rozne mestske stvrte, pofotit sa pri medellinskych pamiatkach, kostoloch, univerzite, navstivit park zelani, uzit si pohlad na mesto z miestnej vyhladne a este okrem toho aj zmoknut. Takze po prichode do centra sme sa sli na hotel prezliect, pobalit a pred vecernym odchodom sme este stihli navstivit interaktivne centrum, s mnozstvom zaujimavych informacii a hier vysvetlujucich trebars ako funguje ludsky organizmus, rozne fyzikalne a prirodne javy. Skoda, ze sme nemali viac casu, celkom sme sa tam zabavili.
Cesta somov bolo dost kriticka, kedze v autobuse bolo strasna kosa a pocas 9 hodin cesty do Bogoty som sa marne snazila zaspat. Prichod so hlavneho mesta nebol o nic potesujucejsi, kedze v Bogote tiez nebolo po teple ani chyru ani slychu. Takze nasledujuce dva dni boli pre nas dost tazke, kedze bol koniec prazdnin a este aj pocasie sa zhorsilo a celkovo posledny tyzden tu he dost chladno a vela prsi.
Suma sumarum: vylet po tepluckom cafetere sme si plne uzili a mame kopu peknych spomienok. Najblizsie ma vacsi vylet caka v decembri, kedy sa konecne chystam precestovat pobrezie „la costu“ :) medzicasom sa vsak este urcite ozvem.
štvrtok 30. septembra 2010
Po dlhom case....
Zijem! nebojte sa :) Len som mala v poslednom case velmi malo casu na pisanie a nic extra zaujimave sa v mojom zivote neudialo, tak som vas nechcela velmi nudit opisom mojho vsedneho dna...ale tak uz je to dost dlha doba, co som o sebe dala vediet, takze uz by sa patrilo dat nejaky update...
Tyzdne tu ubiehaju dost rychlo, neviem ako u vas doma, ale tu podla mna tak 2-krat rychlejsie :P V skole som si zvykla, deti na mna asi tiez, ale stale su nadpriemerne hyperaktivne a nepozorne a hlucne - takze mam co robit s nimi. Stale mi nejde do hlavy ten rozdiel v mentalite 10 rocnych kolumbijcanov a 10 rocnych slovakov a ucitelom na slovensku odporucam prist do kolumbie, ucit tu taky mesiac, pre niektorych aj tyzden mozno by stacil a videli by co je to zvladat 35 malych vkuse vyrusujuciych a po triede pobehujucuch kolumbijcanov...a po navrate domov by sa podla mna uz viac nestazovali :P...
Len tak na margo ich hyperaktivity: Beate sa stala tak vtipna prihoda zase...sa jej jeden student zasekol do stolicky :P maju tu take stolicky, kde je medzi sedadlom a operadlom medzera a ked raz s nimi robila skupinovu sktiviotu, zrazu si vsimla, ze v jednej skupinke je nejako vela ludi...a to uz boli vsetci zhromazdeni okolo toho zaseknuteho chudaka :D
15 minut sa ho snazili roznymi sposobmi vytlacit zo stolicky, dali mu dole opasok aj nohavice pomaly, aby ho odtial vytrieskali, ze vraj to bolo strasne vtripne, beata tlacila z jednej strany, studenti z druhej a vsetci sa smiali, len ten zaseknuty chlapec vraj skoro plakal...skoda ze beta nemala fotak, mohol to byt dobry zazitok aj pre ostatnych ucitelov:) ale tak napokon ho nejak vykliesnili odtial...- to je len priklad toho, ze studenti tu fakt nevedia co od rozkose :P
Ale tak ja sa nestazujem, praca mi dava strasne vela skusenosti, ucim sa ako byt lidrom 35 clennej posadky nadsencov futbalu (ktora sa po velkej prestavke dovali do triedy spotena a zablatena od hlavy az po paty – DOSLOVA!) a tiez ako zvladat iny druh stresu, ako je ten skuskovy a pre mna najdolezitejsie (pre tych co ma poznaju dobre:) aj ako sa ucit trpezlivosti. Lebo vysvetlit nieco skupine deti 3 krat, potom dalsim desiatim osobam, ktore nedavaju pozor minimalne dvakrat a napokon ked sa stale hlasi takych 5 studentov, ze nerozumie, vysvetlit kazdemu osobitne, je fakt dobrym cvicenim trpezlivosti...odporucam :D
Pre studentov na nasej skole inak organizuju dost vela podujati, rozne predstavenia divadelne, prednasky, vylety a tiez tu maju kazdy semester rozne dni tykajuce sa jednotlivych predmetov: napr. den filozofie, den umenia, den vedy...ten bol tuto stredu a prisli nejaki typkovia s obrovskymi tarantulami a vsetci studenti sa s nimmi fotili...normalne si ich mohli dat aj do ust, na hlavu a tak...pre mna to bolo hrozne, kedze mam arachnofobiu..a vidiet 10 rocne deti ako maju v ustach obrovsku tarantrulu bolo pre mna zazitkom, mam zopar ich fotiek, tak ich dam na fcb potom :)
Koncom oktobra nas anglicky department organizuje „english day“ co bude dost velka udalost, kedze sme najvacsim oddelenim na skole...a pripravujeme to uz dobry mesiac, je s tym dost vela prace, pripravit vsetky aktivity pre deti, rozpocet a tak, takze to bude dost narocny den pre nas..ale celkom sa tesim :) deticky budu mat aj miniplaybackshow, tak dam potom vediet ako to dopadlo a urcite aj nejake videa a fotky uploadnem.
Este co sa skoly taky, tohto tyzdna som otvorila pre zaujemcov „klub anglictiny“ prislo mi asi 15 deti, tak som bola celkom prekvapena :) Najde sa teda zopar malych nadsencov anglicitiny...aj jeden otecko sa ma dnes pytal, ci by som nemohla doucovat anglictinu jeho, tak uvidime, ci sa ozve...lebo uz som sa stretla s viacerymi ludmi, ktori sa ma pytali, ci ich nebudem doucovat, ale vzhladom na to ze to boli kolumbijcania, sa uz samozrejme potom neozvali :P Tak uvidime no...niezeby som mala vela volneho casu po skole, ale ucenie ma fakt bavi :)
Co sa ostatneho zivota okrem skoly tyka, tak cez tyzden velmi nechodime vonku, sem tam sa stretnem s kamaratmi vecer, alebo pridu ku nam domov, alebo si len tak otvorime vinko vecer...proste pohodicka...a pred dvomi tyzdnami som konecne zacala aj so sportom :) chodim behat tak 3 az 4 krat do tyzdna do parku pomerne blizko nasho domu, takze som na seba hrda, ze som sa konecne k niecomu aktivnemu dokopala :) predtym sme zvykl v skole v pondelok poobede hravat voleybal, ale v poslednom casu furt v pondelok (za posledny tyzdnen vlastne kazdy den) prsi :( este jeden taky dazdivy tzyden a chyti ma depka asi...
Cez vikend ako vzdy ideme na nejaku party, takze nudzu tu nemam :D minuly tyzden sme oslavovali Beatine narodeniny, som jej pripravila prekvapko: pozvala som kolegov zo skoly aj kamaratov, prislo asi 20 ludi, takze ked prisla donmov a zazala svetlo, bola maximalne prekvapena, ked sme zacali vsetci spievat „happy birthday“ :) bolo to velmi mile..aj tortu som upiekla, vsetci si pochvalovali :P...zacala som tu celkom dost varit a zatial mi to aj vychadza, ludia tu nechapu, ze jak to je mozne ze viem varit a piect :P tak ked pridem domov, vas pozyvam na moje lasagne, tie vsetkym velmi chutia :)
Cestovat sme toho za poslednu dobu vela nenacestovali, lebo jednak sme po piatku resp. sobote dospavali, a tiez tu byva dost na nic pocasie cez vikend. Akurat sme boli jeden den v nedalekom mestecku, malickom, ale velmi peknom kde bolo aj take vacsie jazero a jeden den sme boli na chate u nasho kolegu opekat, ale dajak uz nezvysil cas na navstevu ostatnych miest.
Aaaaale, buduci tyzden v piatok sa nam zacinaju 10-dnove praaaazdniny :) konecne!!! Fakt potrebujem oddych...s beatou uz planujeme nas vylet :) Chystame sa do „regionu kavy“, chceme navstivit 4 mesta, ktore su pomerne bllizko seba, aj ked vzdialene od Bogoty: Armenia, Manizales, Medellin a Cali (ktore je na pobrezi :) uz sa na to tesim..nemame sice az tak vela casu na cestovanie, ale bude to urcite super zazitok..najblizsie budem mat potom viac casu na cestovanie az v decemri ked sa nam skonci skola...a medzitym tam mame asi 2 alebo tri dlhsie vikenmdy, tak dufam, ze sa mi podari niekam vypadnut :)
No co by som vam este nepisala...mam sa tu dobre, uzivam si zivot, kolumbijcania su zlati...hlavne by som chcela odporucit dievcatam, ktore si chcu zvysit sebavedomie: Kolumbia je ta spravna krajina :) Tu neprejde den, aby mi niekto nepovedal, ze som „hermosa“ alebo „linda“, niekedy mi to pravdupovediac ide aj na nervy, ale inak je to celkom potesujuce :)
Tak to by bola pikoska na zaver..ozvem sa po nasom vylete :) Drzte sa a tesim sa na spravy z domova!
Tyzdne tu ubiehaju dost rychlo, neviem ako u vas doma, ale tu podla mna tak 2-krat rychlejsie :P V skole som si zvykla, deti na mna asi tiez, ale stale su nadpriemerne hyperaktivne a nepozorne a hlucne - takze mam co robit s nimi. Stale mi nejde do hlavy ten rozdiel v mentalite 10 rocnych kolumbijcanov a 10 rocnych slovakov a ucitelom na slovensku odporucam prist do kolumbie, ucit tu taky mesiac, pre niektorych aj tyzden mozno by stacil a videli by co je to zvladat 35 malych vkuse vyrusujuciych a po triede pobehujucuch kolumbijcanov...a po navrate domov by sa podla mna uz viac nestazovali :P...
Len tak na margo ich hyperaktivity: Beate sa stala tak vtipna prihoda zase...sa jej jeden student zasekol do stolicky :P maju tu take stolicky, kde je medzi sedadlom a operadlom medzera a ked raz s nimi robila skupinovu sktiviotu, zrazu si vsimla, ze v jednej skupinke je nejako vela ludi...a to uz boli vsetci zhromazdeni okolo toho zaseknuteho chudaka :D
15 minut sa ho snazili roznymi sposobmi vytlacit zo stolicky, dali mu dole opasok aj nohavice pomaly, aby ho odtial vytrieskali, ze vraj to bolo strasne vtripne, beata tlacila z jednej strany, studenti z druhej a vsetci sa smiali, len ten zaseknuty chlapec vraj skoro plakal...skoda ze beta nemala fotak, mohol to byt dobry zazitok aj pre ostatnych ucitelov:) ale tak napokon ho nejak vykliesnili odtial...- to je len priklad toho, ze studenti tu fakt nevedia co od rozkose :P
Ale tak ja sa nestazujem, praca mi dava strasne vela skusenosti, ucim sa ako byt lidrom 35 clennej posadky nadsencov futbalu (ktora sa po velkej prestavke dovali do triedy spotena a zablatena od hlavy az po paty – DOSLOVA!) a tiez ako zvladat iny druh stresu, ako je ten skuskovy a pre mna najdolezitejsie (pre tych co ma poznaju dobre:) aj ako sa ucit trpezlivosti. Lebo vysvetlit nieco skupine deti 3 krat, potom dalsim desiatim osobam, ktore nedavaju pozor minimalne dvakrat a napokon ked sa stale hlasi takych 5 studentov, ze nerozumie, vysvetlit kazdemu osobitne, je fakt dobrym cvicenim trpezlivosti...odporucam :D
Pre studentov na nasej skole inak organizuju dost vela podujati, rozne predstavenia divadelne, prednasky, vylety a tiez tu maju kazdy semester rozne dni tykajuce sa jednotlivych predmetov: napr. den filozofie, den umenia, den vedy...ten bol tuto stredu a prisli nejaki typkovia s obrovskymi tarantulami a vsetci studenti sa s nimmi fotili...normalne si ich mohli dat aj do ust, na hlavu a tak...pre mna to bolo hrozne, kedze mam arachnofobiu..a vidiet 10 rocne deti ako maju v ustach obrovsku tarantrulu bolo pre mna zazitkom, mam zopar ich fotiek, tak ich dam na fcb potom :)
Koncom oktobra nas anglicky department organizuje „english day“ co bude dost velka udalost, kedze sme najvacsim oddelenim na skole...a pripravujeme to uz dobry mesiac, je s tym dost vela prace, pripravit vsetky aktivity pre deti, rozpocet a tak, takze to bude dost narocny den pre nas..ale celkom sa tesim :) deticky budu mat aj miniplaybackshow, tak dam potom vediet ako to dopadlo a urcite aj nejake videa a fotky uploadnem.
Este co sa skoly taky, tohto tyzdna som otvorila pre zaujemcov „klub anglictiny“ prislo mi asi 15 deti, tak som bola celkom prekvapena :) Najde sa teda zopar malych nadsencov anglicitiny...aj jeden otecko sa ma dnes pytal, ci by som nemohla doucovat anglictinu jeho, tak uvidime, ci sa ozve...lebo uz som sa stretla s viacerymi ludmi, ktori sa ma pytali, ci ich nebudem doucovat, ale vzhladom na to ze to boli kolumbijcania, sa uz samozrejme potom neozvali :P Tak uvidime no...niezeby som mala vela volneho casu po skole, ale ucenie ma fakt bavi :)
Co sa ostatneho zivota okrem skoly tyka, tak cez tyzden velmi nechodime vonku, sem tam sa stretnem s kamaratmi vecer, alebo pridu ku nam domov, alebo si len tak otvorime vinko vecer...proste pohodicka...a pred dvomi tyzdnami som konecne zacala aj so sportom :) chodim behat tak 3 az 4 krat do tyzdna do parku pomerne blizko nasho domu, takze som na seba hrda, ze som sa konecne k niecomu aktivnemu dokopala :) predtym sme zvykl v skole v pondelok poobede hravat voleybal, ale v poslednom casu furt v pondelok (za posledny tyzdnen vlastne kazdy den) prsi :( este jeden taky dazdivy tzyden a chyti ma depka asi...
Cez vikend ako vzdy ideme na nejaku party, takze nudzu tu nemam :D minuly tyzden sme oslavovali Beatine narodeniny, som jej pripravila prekvapko: pozvala som kolegov zo skoly aj kamaratov, prislo asi 20 ludi, takze ked prisla donmov a zazala svetlo, bola maximalne prekvapena, ked sme zacali vsetci spievat „happy birthday“ :) bolo to velmi mile..aj tortu som upiekla, vsetci si pochvalovali :P...zacala som tu celkom dost varit a zatial mi to aj vychadza, ludia tu nechapu, ze jak to je mozne ze viem varit a piect :P tak ked pridem domov, vas pozyvam na moje lasagne, tie vsetkym velmi chutia :)
Cestovat sme toho za poslednu dobu vela nenacestovali, lebo jednak sme po piatku resp. sobote dospavali, a tiez tu byva dost na nic pocasie cez vikend. Akurat sme boli jeden den v nedalekom mestecku, malickom, ale velmi peknom kde bolo aj take vacsie jazero a jeden den sme boli na chate u nasho kolegu opekat, ale dajak uz nezvysil cas na navstevu ostatnych miest.
Aaaaale, buduci tyzden v piatok sa nam zacinaju 10-dnove praaaazdniny :) konecne!!! Fakt potrebujem oddych...s beatou uz planujeme nas vylet :) Chystame sa do „regionu kavy“, chceme navstivit 4 mesta, ktore su pomerne bllizko seba, aj ked vzdialene od Bogoty: Armenia, Manizales, Medellin a Cali (ktore je na pobrezi :) uz sa na to tesim..nemame sice az tak vela casu na cestovanie, ale bude to urcite super zazitok..najblizsie budem mat potom viac casu na cestovanie az v decemri ked sa nam skonci skola...a medzitym tam mame asi 2 alebo tri dlhsie vikenmdy, tak dufam, ze sa mi podari niekam vypadnut :)
No co by som vam este nepisala...mam sa tu dobre, uzivam si zivot, kolumbijcania su zlati...hlavne by som chcela odporucit dievcatam, ktore si chcu zvysit sebavedomie: Kolumbia je ta spravna krajina :) Tu neprejde den, aby mi niekto nepovedal, ze som „hermosa“ alebo „linda“, niekedy mi to pravdupovediac ide aj na nervy, ale inak je to celkom potesujuce :)
Tak to by bola pikoska na zaver..ozvem sa po nasom vylete :) Drzte sa a tesim sa na spravy z domova!
utorok 24. augusta 2010
aiesec vikend 2
Tak v skratke sa este vratim k minulemu vikendu v Ibague. Ibague je mestecko vzdialene od Bogoty nejakych 200 km, co znamena kolumbijskym autobusom po kolumbijskych cestach priblizne 5 hodin sialenej jazdy. Mala som uz to stastie viest sa v aute s Talianom, ktory mal v krvi flasu vina aj s egyptskym taxikarom, ktory pojem pravidla cestenej premavky nepozna, ale byt v autobuse s tromi kulumbijskymi sofermi, to je ina kava...Po blaznivych Talianoch a Egyptanoch som myslela, ze ma uz nic neprekvapi, ale to som este nemala moznost zazit cestovanie v Kolumbii ..:) Kazdopadne z planovenej 3,5 hodinovej cesty do Ibague, bola v piatok vecer 5 hodinova jazda smrti, ktora sa pre nas nastastie skoncila dobre, aj ked Beate bolo po prvykrat v autobuse zle...Po prichode (o 23.30) nas ako inak na stanici cakali nasi chaperoni (nieco ako buddy) s velkym transparentom s nasimi menami :) hned prvym prekvapenim pre nas bolo, ked nam oznamili, ze z aiesecu tam budeme len my dve ako jedine stazistky a ze sa mame pripravit na to, ze nasledujuci den na konferencii vraj budeme za hviezdy...tak som hned prvy vecer pomaly zacala lutovat, ze sme tam vobec isli...ja som byvala u joseho, ktory mal 4 poschodovy dom, takze so stvrteho poschodia bol celkom pekny vyhlad na okolite hory..a hlavne mal velmi milu rodinu, mamka sa o mna pekne starala a za ten jeden vikend ma stihla aj pekne vykrmit :P
V sobotu rano o osmej sa mala zacat konferencia, na ktorej boli okrem aiesecu aj ine orgaizacie, ako iaeste, alebo YMCA, takze sme tam nakoniec chvalabohu neboli jedine zahranicne ucastnicky...nic to vsak nemenilo na fakte, ze nas tak brali...v sale, kde bolo priblizne 200 ludi, z toho mozno 20 zahranicnych, nas ako jedine dve hned na zaciatku vsetkym predstavili a dali nam uvodne slovo, takze sme sme so seba nieco po spanielsky vypotili a zozali potlesk...potom sa zacal doslova blazinec...kazdy sa chcel s nami fotit, najprv spolu v skupinkach, potom kazdy osobitne so mnou, s beatou, s fotakom, kamerou, mobilom...vsetko na com sa dali zachytit nase nekolumbijske tvare...ak by sme za kazdu fotku vybrali povedzme jedno euro, mali by sme s beatou na spiatocnu cestu na kubu...este ze sme take skromne a fotili sme sa nezistne, cize zadarmo :) po dvoch hodinach stravenych na konferencii som mala na tvari krc a mierne divny pocit s tunajsich ludi...pripadala som si ako z inej planety...ale celkovo boli k nam vsetci velmi mili a furt sa nas pytali, ci inam nieco nechyba a nosili nam jedlo aj pitie. Poobede sme mali „global village“, co je prezentacia jednotlivych kultur, teda kazdy zastupca krajiny mal svoj vlastny stanok, resp. stolik, kde prezentoval svoju vlastnu kulturu...jedine my s beatou sme boli ako tak pripravene, kedze sme mali z domu nejake fotky a pohladnice, beata aj vlajku (ja som si nasu slovensku vlastnorucne vyrobila – vid fcb :) takze sa pri nas pristavilo za cele poobedie asi najviac ludi :) bolo to celkom fajn popoludnie, mali sme tam aj program, spievali a tancovali nam kolumbijske deticky a potom nam predstavili kolumbijsky folklor, dam na fcb aj video, celkom sranda...tancovali s poharmi a flasami vody na hlave :P potom sme mali obed zo starostkou mesta a dostali sme kazdy maly darcek, triscko a nejake tunaksie dobroty :) Vecer nas samozrejme vytiahli na party, najprv klasika chiva bus, co by som mohla prirovnat k nasej predpriprave na intraku :P a potom prava kolumbijska disco do rana :)
V nedelu sme sli na cely den na vylet k vodopadom...bolo tam uplne super. Na rozdiel od tych predoslych v Bucaramnage, sme sa v tychto mohli normalne kupat...bolo tam dost vela ludi, kolumbijcania tam chodia cez vikend ako my na kupalisko...:) cize sa tam aj vyberalo vstupne, ale len take symbolicke, euro tusim.. zvlastne na tych vodopadoch bolo, ze ich tam bolo nad sebou az 7...dostali sme sa len po stvrte, lebo ostatne boli strasne vysoko a mechcelo s nam tam stverat. Tak sme sa tam cely den len tak vyvalovali ako na plazi a uzivali si po dlhom case horuce a slnecne pocasie, ktore v Bogote ludia nepoznaju...vecer sme mali este kratku obhliadku mestom a vecer rozluckovu party takmer do rana, takze v pondelok rano sme cestu naspat skoro celu sme prespali, takze uz to pre nas nebolo take zle ako cestou tam :)
To by bolo v skratke k ibague vsetko..Tento tyzden ideme v piatok na koncert dvoch kolumbijskych kapiel, ktore su tu celkom popularne, tak sa tesim :) ozvem sa opat o tyzden, alebo dva...ak budete mat cas, napiste mi nejake spravy o sebe, co mate nove a co sa deje doma :)
V sobotu rano o osmej sa mala zacat konferencia, na ktorej boli okrem aiesecu aj ine orgaizacie, ako iaeste, alebo YMCA, takze sme tam nakoniec chvalabohu neboli jedine zahranicne ucastnicky...nic to vsak nemenilo na fakte, ze nas tak brali...v sale, kde bolo priblizne 200 ludi, z toho mozno 20 zahranicnych, nas ako jedine dve hned na zaciatku vsetkym predstavili a dali nam uvodne slovo, takze sme sme so seba nieco po spanielsky vypotili a zozali potlesk...potom sa zacal doslova blazinec...kazdy sa chcel s nami fotit, najprv spolu v skupinkach, potom kazdy osobitne so mnou, s beatou, s fotakom, kamerou, mobilom...vsetko na com sa dali zachytit nase nekolumbijske tvare...ak by sme za kazdu fotku vybrali povedzme jedno euro, mali by sme s beatou na spiatocnu cestu na kubu...este ze sme take skromne a fotili sme sa nezistne, cize zadarmo :) po dvoch hodinach stravenych na konferencii som mala na tvari krc a mierne divny pocit s tunajsich ludi...pripadala som si ako z inej planety...ale celkovo boli k nam vsetci velmi mili a furt sa nas pytali, ci inam nieco nechyba a nosili nam jedlo aj pitie. Poobede sme mali „global village“, co je prezentacia jednotlivych kultur, teda kazdy zastupca krajiny mal svoj vlastny stanok, resp. stolik, kde prezentoval svoju vlastnu kulturu...jedine my s beatou sme boli ako tak pripravene, kedze sme mali z domu nejake fotky a pohladnice, beata aj vlajku (ja som si nasu slovensku vlastnorucne vyrobila – vid fcb :) takze sa pri nas pristavilo za cele poobedie asi najviac ludi :) bolo to celkom fajn popoludnie, mali sme tam aj program, spievali a tancovali nam kolumbijske deticky a potom nam predstavili kolumbijsky folklor, dam na fcb aj video, celkom sranda...tancovali s poharmi a flasami vody na hlave :P potom sme mali obed zo starostkou mesta a dostali sme kazdy maly darcek, triscko a nejake tunaksie dobroty :) Vecer nas samozrejme vytiahli na party, najprv klasika chiva bus, co by som mohla prirovnat k nasej predpriprave na intraku :P a potom prava kolumbijska disco do rana :)
V nedelu sme sli na cely den na vylet k vodopadom...bolo tam uplne super. Na rozdiel od tych predoslych v Bucaramnage, sme sa v tychto mohli normalne kupat...bolo tam dost vela ludi, kolumbijcania tam chodia cez vikend ako my na kupalisko...:) cize sa tam aj vyberalo vstupne, ale len take symbolicke, euro tusim.. zvlastne na tych vodopadoch bolo, ze ich tam bolo nad sebou az 7...dostali sme sa len po stvrte, lebo ostatne boli strasne vysoko a mechcelo s nam tam stverat. Tak sme sa tam cely den len tak vyvalovali ako na plazi a uzivali si po dlhom case horuce a slnecne pocasie, ktore v Bogote ludia nepoznaju...vecer sme mali este kratku obhliadku mestom a vecer rozluckovu party takmer do rana, takze v pondelok rano sme cestu naspat skoro celu sme prespali, takze uz to pre nas nebolo take zle ako cestou tam :)
To by bolo v skratke k ibague vsetko..Tento tyzden ideme v piatok na koncert dvoch kolumbijskych kapiel, ktore su tu celkom popularne, tak sa tesim :) ozvem sa opat o tyzden, alebo dva...ak budete mat cas, napiste mi nejake spravy o sebe, co mate nove a co sa deje doma :)
utorok 17. augusta 2010
aiesec vikend 1
Po dlhooooom case sa vam opat hlasim. Mam za sebou dva narocne tyzdne v skole, lebo boli pisomky a opravovania testov a skusania som mala vyse hlavy, ale zaroven mam za sebou dva super vikendy, takze sa tohot tyzdna aj trosku viac rozpisem.
Minuly vikend sme boli s Beatou v Bucaramange, na konferencii, ktoru organizoval AIESEC. Bucaramanga je mesto skor blizsie k pobreziu ako k Bogote, takze je tam aj teplejsie :) a kedze sme nechceli v autobuse stravit 12 hodin, rozhodli sme sa pre lietadlo. Cesta nam trvala necelu hodinku a nas stastny prile sme patricne oslavili kolumbijsko vodkou na letisku, ktora bola dost lacna a asi 3krat taka velka jak nasa :) po nasom kratkom obcerstveni prisli po nas dvaja ludia, Diego - Kolumbijcan a Daria - Ruska, ktora je tam na stazi. S Diegom som si od zaciatku dobre rozumela, pretoze mal rovnake vlasy ako ja, len o trochu kratsie a hned po prichode mi navrhol, ze ak budem potrebovat, może mi pozicat jeho tuzidlo, resp. Taky specialny krem na kucerave vlasy ;D fakt kvalitny!!!! Sli sme k nemu na byt zlozit si veci a potom na party s ostatnymi stazistami, ktori su v Kolumbii…no a tam som spoznala prveho Slovaka. Volal sa Martin a bol z Nitry. Bol to celkom sranda typek, ktory ma privital slotami: Nooo do pi.., Slovaka som tu este nestretol :D takze som sa citila fakt jak doma ;P a okrem toho nezaprel nasu slovensku kulturu, takze pil od rana do vecera :) pre mna bolo velmi zvlastne pocut slovencinu…pravdu povediac sme sa ani vela nerozpravalali, lebo sme si nejak nevedeli zvyknut na fakt, ze obaja hovorime tym istym jazykom…viem o nom len, ze studoval ekonomiu a v bogote polanuje ostat rok, to je asi tak vsetko (mozete ho vidiet na fotkach na fcb, napr. ako spi cestou v lanovke:) Okrem neho tam bolo około 25 stazistov z roznych statov Europy, USA a 3 baby z Ruska. Nasimi spraring-partnermi pocas celeho pobytu vikendu boli dvaja chalani, Andres a Darcio. Obaja su AIESECari a od zaciatku nam boli sympaticki, dobre sa nas starali, prekladali, ked bolo treba atd…boli k nam velmi mili :) vratim sa k nim este neskor, lebo to bol velmi podareny parik :)
No, tak z piatkovej party sme sa vratili około tretej rano a pred siestou sme uz museli vstavat, także sme sa velmi nevyspali…ako vzdy. Rano sme sa mali stretnut o siedmej pri autobuse, samozrejme, este niekolko krat to tu spomeniem, sme v Kolumbii, także sme vyrazili o pol desiatej:) nas autobus vyzeral ako z roku 1940 a bol aj v takom stave, także cesta bola celkom vtipna. Sofer nam celu cestu pustal hudbu na plne pecky, takze nas povodny plan, dospat predoslu noc, resp noci, bol nezrealizovatelny :P celu cestu sa pievalo, tancovalo a zaroven hrali na taky zlastny nastroj, ktory mi velmi pripominal struhadlo na syr, len bol trochu vacsi :)Po troch hodinkach sme dorazili na miesto, ktorym bol narodny park Panachi (Parque Nacional del Chicamocha). Na fcb mam kopec fotiek, na ktorych sme odfotene v lanovke, ktorou sme sa sa viviezli hore a dole kanonom. Vraj je to druhy najvacsi kanon na svete po Grand Canyone…priroda tam bola fakt nadherna…a tie hory, nieco neuveritelne! Vraj je to najkrajsie miesto v Kolumbii, takze ak sa tu niekedy vyberiet, odporucam navstivit :)
Po prechadzke narodnym parkom sme sa vybrali na dobrodruznejsiu cast vyletu – rafting :) kedze som uz predtym raz na raftingu v Taliansku bola, moje obavy neboli az take velke ako u niektorych. Vedela som viac menej co ma caka a samozrejme som ocakavala, ze podobne ako v Taliansku nam najprv na susi vsetko vysvetlia, ako padlovat, ako sa spravat vo vode, ked sa prevrati cln a podobne a taktiez som cakala, ze nam daju aj potrebnu vybavu, teda chemoprenovy skafander, ktory by nas ochranil pred studenou vodou...Ale to som sa velmi mylila…skafander k dispozicii nebol a tak sme sa museli uspokojit s prilbami a zachrannou vestou…a vsetky pravidla nam vysvetlili az na mieste, teda v clne na vode :) Rieka bola celkom v pohode, myslela som, ze bude divokejsia, także v porovnani s Tallianskom to bola pohodicka. Cela raftingova plavba nam trvala asi hodinku a po nej sme sa asi o takej siestej vecer vybrali ze vraj na „obed.” Spolocnost pri stole nam robili nasi dvaja kolumbijski napadnici :P a prave pri veceri sme si ich s beatou zacinali viac vsimat. Darcio mal dokolanlu manikuru, ktoru som mu normalne zavidela a samozrejme nesmel chybat priesvitny lak, u mozov v Kolumbii dost casty! Bolo to pre nas trochu zvlastne, ale sak co uz no…ale potom sme zacali pozorovat ich gesta, najma take zvlastne mavanie rucickami a la Paviel Rochniak.
A po tychto signaloch sme si s Beatkou po veceri len vymenili pohlad, ktory hovoril za vsetko: nasi dvaja kamarati su gayovia :) tu v Kolumbii je to inak celkom bezna vec, także sme si z toho velku hlavu nerobili..Beata je inak magnet na gayov (tvorie takych 80% jej kamratov:) takze si budem musiet zvyknut na to asi:D Po veceri sme isli „chiva busom” na nas hotel. Chiva bus je diskoteka na kolesach, teda autobus, ktory nema normalne sedacky ani okna, ale len take mensie lavice a hlavne dostatek priestoru na tancovanie…sofer pusta hudbu na plne pecky a tancuje sa o dusu :) celkom sranda tancovat v autobuse, ktory ide mestom a ked sa na vas pozeraju vsetci ludia stojaci vonku :) myslim, ze na fcb mam nejake fotky aj z chiva busu, ked nie pokukam u kamaratov a hodim ich tam, nech mate predstavu...
Na hotel sme sa dostali dost neskoro, asi okolo polnoci a lialo jak z krhly takze zaujemcov o planovanu bazenovu party ubudalo...my s Beatou sme samozrejme isli :P bola tam ziva hudba, priemer kapely asi 14,5 roka, ale dobre to islo chlapcom musim uznat...tak sme trosku potancovali a isli na hotel dopit zvysok kupeneho rumu :) rano nas cakal narocny den, najprv jaskyna, potom vodopady a cesta spat do Bucaramangy a na letisko. Po nasich plnohodnotnych 3 hodinach spanku sme sa ocitli v jaskyni ako pre paidimuzikov, lebo sme sa do nej museli doslova vplazit. Nebola to jaskyna podobna nasim...bola to proste diera v zemi miestami vacsia miestami mensia s velkym mnozstvom blata, vody a netopierych vykalov. Netopiere nam ako spravni domaci robili spolocnost pocas celeho pobytu v jaskyni a lietali nam nad hlavami jedna radost. Este ze sme mali prilby, lebo inak neviem neviem...Bol to v celku zaujimavy vylet, ale nase jaskyne sa mi pacia viacej, kedze namiesto vody a blata, ja osobne uprednostnujem lad :)
Hned po jaskyni nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Najprv nasim „historickym” busoma potom kusok aj dzipom sme sa odviezli k vodopadom a potom sme si k nim pekne vysliapli cesticku. Bol to uzasny pohlad (vid foto:) ale hlavne pocit sa kupat vo vodopadoch...Niagary boli sice pre mna krasne, ale stat pod takym silnym prudom uplne cistuckej vody, to je vam iny pocit :) po absolvovaniu serie fotografii nas cakala narocnejsia cast, a to zliezt dolu po vodoapadoch na lane..My s Beatou sme mali ist ako prve, kedze nas tlacil cas kvoli lietadlu, ktore nam v ten den letelo a tak nam dali potrebnu vystroj, cize prilbu rukavice a postroje na lano a cakali sme na povel...polhodku, hodku..uz sa nam to zdalo celkom dost, kedze sme mali 5 hodin pred odletom a to sme este boli vzdialene od Bucaramnygy, z ktorej sme mali odlietat, 3 hodiny cesty autobusom...zacinali sme byt teda poriadne nervozne nielen zo zlezenia ale aj z toho ze nestihneme let...nakoniec nas teda po dlhom cakni zavolali na uplny kraj vodopadov, dali nam potrebne instrukcie, psychicky sme sa uz pripravili na moznu spmrt...no stale sa nic nedialo...napokon nam instruktor povedal, ze prud vody je strasne silny, lebo cely predchadzajuci den prsalo a ze miestati (asi tak 10m) budeme asi kompletne pod prudom vody, co nas mierne vystrasilo...no ale sak sme si povedali, ze uz ked sme tu a mrzneme pol hodiny vo vode, tak to skusime...prud vody sa snazili zmiernit traja chalani z instrukktorovho ty,u, asi takych sposobom ze chudaci lezali vedla seba pozdlz sirky vodopadu vo vode vyse hodiny, ale ani to nepomohlo a po dalsej polhodine cakania nam povedali, ze predsa len je to pre nas nebezpecne a idu skusit lano prsunut na druhu stranu vodopadu, ze tam sa prud mpzno nebude taky silny...boli sme dost sklamane s Beatou, kedze sme tam cakali pomaly 3 hodiny a nic..uz sme mali starsne malicko casu, tak sme sa rozhodli , ze to vzdavame a bezime na letisko...doslova! cestu od vodopadov k hlavnej ceste (ktoru sme predtym absolvovali dzipom), kde nas mal cakat Diego, sme si s Beatou odbehli, co bolo takych 20 minut, s tym ze ked prideme na jej koniec, tak nas tam bude cakat Diego s nasimi vecami...a hadajte co? Presne tak, dobehli sme na koniec cesty, udychcane a spotene, ale auta nikde ani nikoho ineho...mali sme necele 4 hodiny do odletu a zacinali sme byt poriadne nervozne, nemali sme pri sebe nic, ano mobil ani peniaze, nic, lebo vsetky veci nam zobral Diego na hotel..tak sme nakoniec zazvonili na dom jedneho pana, ktory byval na konci cesty, ze ci nahodou nevidel skupinku ludiu na aute, pripadne nas autobus, ktory nas na miesto doviezol...a ten pan, ze: „myslite ten autobus, ktory prave prichadza”? Mali sme stastie uplne, ze dosiel prave vtedy bus, tak sme rychlo poprosili sofera nech nas odvezie na hotel. Na hoteli nas spokojne cakal cerstvo osprchovanmy Diego aj s nasimi vecami a spokojne sa na nas usmieval. Len sme na neho zaganili a povedali mu nech nam zisti, kedy nam ide bus do Bucaramngy. Vec sa ma tak, ze povodne sme mali ist do Bucaramangy vsetci spolu o tretej autobusom, ktory sme mali od zaciatku prenajaty, ale samozrejme sme v Koumbii, takze o tretej sme sa este len s Beatou stali na vodopadoch a modlili sa nech vsetko dobre dopadne. Noo, kazdopadne, Diego nam oznamil, ze autobus nam ide o 10 minut, tak sme sa len rychlo umyli, kedze z jaskyne sme boli cele zablatene a ponahlali sme sa na bus...ale ten nakoniec nesiel o 10 ale az o 40 minut, co malo byt o 17.00. Pripomeniem, ze cesta mala trvat min. 3 hodky a nas let bol o osmej. Takze nejako to casovo nevychadzalo..Diegovi sme teda dali nase letenky s tel. cislom na letisko, nech nam zisti, ci nema let meskanie, alebo ci je nejaky iny let do Bogoty v ten vecer. Samozrejme sa nedovolal, a tak sme sa tozhodli predsa len ist busom, kedze lepsie moznost nebola...Nasadli sme do autobusu, vystresovane, vyhladovane a po 5 minutach sa ma Beata spytala, ze ci mam letenky... a samozrejme nase eletronicke letenky mal Diego! Tak nic no, nestracali sme nadej a spoliehali sa na bozie sily :P Celu cestu sme ako narocky nemali signal na telefone, takze na letisko sme sa nedovolali, ale jedneho kolegu z prace sme poprosili nech nam zisti ci nema let meskanie, alebo ci je este planovany dalsi let v ten den, kedze nasledujuci den, pondelok, sme museli pracovat. Po troch hodinach cesty o 20.00 sme este stale neboli v Bucaramange, ale Ivanovi (kolega) sa nam podarilo dovolat a oznamil nam ze nas let ma hodinove meskanie...tak sme sa aspon trochu potesili, ze tro este nie je stratene...o 20.20 sme dorazili do Bucaramangy a taxikom sa odviezli na letisko. Takikar si po ceste este v pohode stihol natankovat a odskovit na WC,a le sak v poho..casu dost. Na letisko sme dorazili 20.35, cize viac jak pol hodiny po planovanom odlete, ale letusiak na nas po prichode k stanku leteckej spolocnosti len kukol, opytal sa ci do Bogoty a v pohode nam vytlacil listky...my sme nechapali s Beatou...u nas by ti podla mna vynadali, oznamili, ze gate je uz 2 hodiny zavrety a poslali ta kade lahsie a tam sa nam este v lieadle nakoniec ospravedlnili za hodinove meskanie a kazdemu cestujucemu dali horuci napoj zdrama :)
Tak asi takto nejako sme ukoncili nas prvy aiesecarsky vikend, plny zazitkov, dobrodruzstva a mnozstva skvelych ludi :) Urcite sa tohto tyzdna vratim aj k poslednemu vikendu, ktory sme stravili v Ibague a dam na fcb nove fotky, ale teraz sa idem po tyzdni konecne vyspat! Bru noc :)
Minuly vikend sme boli s Beatou v Bucaramange, na konferencii, ktoru organizoval AIESEC. Bucaramanga je mesto skor blizsie k pobreziu ako k Bogote, takze je tam aj teplejsie :) a kedze sme nechceli v autobuse stravit 12 hodin, rozhodli sme sa pre lietadlo. Cesta nam trvala necelu hodinku a nas stastny prile sme patricne oslavili kolumbijsko vodkou na letisku, ktora bola dost lacna a asi 3krat taka velka jak nasa :) po nasom kratkom obcerstveni prisli po nas dvaja ludia, Diego - Kolumbijcan a Daria - Ruska, ktora je tam na stazi. S Diegom som si od zaciatku dobre rozumela, pretoze mal rovnake vlasy ako ja, len o trochu kratsie a hned po prichode mi navrhol, ze ak budem potrebovat, może mi pozicat jeho tuzidlo, resp. Taky specialny krem na kucerave vlasy ;D fakt kvalitny!!!! Sli sme k nemu na byt zlozit si veci a potom na party s ostatnymi stazistami, ktori su v Kolumbii…no a tam som spoznala prveho Slovaka. Volal sa Martin a bol z Nitry. Bol to celkom sranda typek, ktory ma privital slotami: Nooo do pi.., Slovaka som tu este nestretol :D takze som sa citila fakt jak doma ;P a okrem toho nezaprel nasu slovensku kulturu, takze pil od rana do vecera :) pre mna bolo velmi zvlastne pocut slovencinu…pravdu povediac sme sa ani vela nerozpravalali, lebo sme si nejak nevedeli zvyknut na fakt, ze obaja hovorime tym istym jazykom…viem o nom len, ze studoval ekonomiu a v bogote polanuje ostat rok, to je asi tak vsetko (mozete ho vidiet na fotkach na fcb, napr. ako spi cestou v lanovke:) Okrem neho tam bolo około 25 stazistov z roznych statov Europy, USA a 3 baby z Ruska. Nasimi spraring-partnermi pocas celeho pobytu vikendu boli dvaja chalani, Andres a Darcio. Obaja su AIESECari a od zaciatku nam boli sympaticki, dobre sa nas starali, prekladali, ked bolo treba atd…boli k nam velmi mili :) vratim sa k nim este neskor, lebo to bol velmi podareny parik :)
No, tak z piatkovej party sme sa vratili około tretej rano a pred siestou sme uz museli vstavat, także sme sa velmi nevyspali…ako vzdy. Rano sme sa mali stretnut o siedmej pri autobuse, samozrejme, este niekolko krat to tu spomeniem, sme v Kolumbii, także sme vyrazili o pol desiatej:) nas autobus vyzeral ako z roku 1940 a bol aj v takom stave, także cesta bola celkom vtipna. Sofer nam celu cestu pustal hudbu na plne pecky, takze nas povodny plan, dospat predoslu noc, resp noci, bol nezrealizovatelny :P celu cestu sa pievalo, tancovalo a zaroven hrali na taky zlastny nastroj, ktory mi velmi pripominal struhadlo na syr, len bol trochu vacsi :)Po troch hodinkach sme dorazili na miesto, ktorym bol narodny park Panachi (Parque Nacional del Chicamocha). Na fcb mam kopec fotiek, na ktorych sme odfotene v lanovke, ktorou sme sa sa viviezli hore a dole kanonom. Vraj je to druhy najvacsi kanon na svete po Grand Canyone…priroda tam bola fakt nadherna…a tie hory, nieco neuveritelne! Vraj je to najkrajsie miesto v Kolumbii, takze ak sa tu niekedy vyberiet, odporucam navstivit :)
Po prechadzke narodnym parkom sme sa vybrali na dobrodruznejsiu cast vyletu – rafting :) kedze som uz predtym raz na raftingu v Taliansku bola, moje obavy neboli az take velke ako u niektorych. Vedela som viac menej co ma caka a samozrejme som ocakavala, ze podobne ako v Taliansku nam najprv na susi vsetko vysvetlia, ako padlovat, ako sa spravat vo vode, ked sa prevrati cln a podobne a taktiez som cakala, ze nam daju aj potrebnu vybavu, teda chemoprenovy skafander, ktory by nas ochranil pred studenou vodou...Ale to som sa velmi mylila…skafander k dispozicii nebol a tak sme sa museli uspokojit s prilbami a zachrannou vestou…a vsetky pravidla nam vysvetlili az na mieste, teda v clne na vode :) Rieka bola celkom v pohode, myslela som, ze bude divokejsia, także v porovnani s Tallianskom to bola pohodicka. Cela raftingova plavba nam trvala asi hodinku a po nej sme sa asi o takej siestej vecer vybrali ze vraj na „obed.” Spolocnost pri stole nam robili nasi dvaja kolumbijski napadnici :P a prave pri veceri sme si ich s beatou zacinali viac vsimat. Darcio mal dokolanlu manikuru, ktoru som mu normalne zavidela a samozrejme nesmel chybat priesvitny lak, u mozov v Kolumbii dost casty! Bolo to pre nas trochu zvlastne, ale sak co uz no…ale potom sme zacali pozorovat ich gesta, najma take zvlastne mavanie rucickami a la Paviel Rochniak.
A po tychto signaloch sme si s Beatkou po veceri len vymenili pohlad, ktory hovoril za vsetko: nasi dvaja kamarati su gayovia :) tu v Kolumbii je to inak celkom bezna vec, także sme si z toho velku hlavu nerobili..Beata je inak magnet na gayov (tvorie takych 80% jej kamratov:) takze si budem musiet zvyknut na to asi:D Po veceri sme isli „chiva busom” na nas hotel. Chiva bus je diskoteka na kolesach, teda autobus, ktory nema normalne sedacky ani okna, ale len take mensie lavice a hlavne dostatek priestoru na tancovanie…sofer pusta hudbu na plne pecky a tancuje sa o dusu :) celkom sranda tancovat v autobuse, ktory ide mestom a ked sa na vas pozeraju vsetci ludia stojaci vonku :) myslim, ze na fcb mam nejake fotky aj z chiva busu, ked nie pokukam u kamaratov a hodim ich tam, nech mate predstavu...
Na hotel sme sa dostali dost neskoro, asi okolo polnoci a lialo jak z krhly takze zaujemcov o planovanu bazenovu party ubudalo...my s Beatou sme samozrejme isli :P bola tam ziva hudba, priemer kapely asi 14,5 roka, ale dobre to islo chlapcom musim uznat...tak sme trosku potancovali a isli na hotel dopit zvysok kupeneho rumu :) rano nas cakal narocny den, najprv jaskyna, potom vodopady a cesta spat do Bucaramangy a na letisko. Po nasich plnohodnotnych 3 hodinach spanku sme sa ocitli v jaskyni ako pre paidimuzikov, lebo sme sa do nej museli doslova vplazit. Nebola to jaskyna podobna nasim...bola to proste diera v zemi miestami vacsia miestami mensia s velkym mnozstvom blata, vody a netopierych vykalov. Netopiere nam ako spravni domaci robili spolocnost pocas celeho pobytu v jaskyni a lietali nam nad hlavami jedna radost. Este ze sme mali prilby, lebo inak neviem neviem...Bol to v celku zaujimavy vylet, ale nase jaskyne sa mi pacia viacej, kedze namiesto vody a blata, ja osobne uprednostnujem lad :)
Hned po jaskyni nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Najprv nasim „historickym” busoma potom kusok aj dzipom sme sa odviezli k vodopadom a potom sme si k nim pekne vysliapli cesticku. Bol to uzasny pohlad (vid foto:) ale hlavne pocit sa kupat vo vodopadoch...Niagary boli sice pre mna krasne, ale stat pod takym silnym prudom uplne cistuckej vody, to je vam iny pocit :) po absolvovaniu serie fotografii nas cakala narocnejsia cast, a to zliezt dolu po vodoapadoch na lane..My s Beatou sme mali ist ako prve, kedze nas tlacil cas kvoli lietadlu, ktore nam v ten den letelo a tak nam dali potrebnu vystroj, cize prilbu rukavice a postroje na lano a cakali sme na povel...polhodku, hodku..uz sa nam to zdalo celkom dost, kedze sme mali 5 hodin pred odletom a to sme este boli vzdialene od Bucaramnygy, z ktorej sme mali odlietat, 3 hodiny cesty autobusom...zacinali sme byt teda poriadne nervozne nielen zo zlezenia ale aj z toho ze nestihneme let...nakoniec nas teda po dlhom cakni zavolali na uplny kraj vodopadov, dali nam potrebne instrukcie, psychicky sme sa uz pripravili na moznu spmrt...no stale sa nic nedialo...napokon nam instruktor povedal, ze prud vody je strasne silny, lebo cely predchadzajuci den prsalo a ze miestati (asi tak 10m) budeme asi kompletne pod prudom vody, co nas mierne vystrasilo...no ale sak sme si povedali, ze uz ked sme tu a mrzneme pol hodiny vo vode, tak to skusime...prud vody sa snazili zmiernit traja chalani z instrukktorovho ty,u, asi takych sposobom ze chudaci lezali vedla seba pozdlz sirky vodopadu vo vode vyse hodiny, ale ani to nepomohlo a po dalsej polhodine cakania nam povedali, ze predsa len je to pre nas nebezpecne a idu skusit lano prsunut na druhu stranu vodopadu, ze tam sa prud mpzno nebude taky silny...boli sme dost sklamane s Beatou, kedze sme tam cakali pomaly 3 hodiny a nic..uz sme mali starsne malicko casu, tak sme sa rozhodli , ze to vzdavame a bezime na letisko...doslova! cestu od vodopadov k hlavnej ceste (ktoru sme predtym absolvovali dzipom), kde nas mal cakat Diego, sme si s Beatou odbehli, co bolo takych 20 minut, s tym ze ked prideme na jej koniec, tak nas tam bude cakat Diego s nasimi vecami...a hadajte co? Presne tak, dobehli sme na koniec cesty, udychcane a spotene, ale auta nikde ani nikoho ineho...mali sme necele 4 hodiny do odletu a zacinali sme byt poriadne nervozne, nemali sme pri sebe nic, ano mobil ani peniaze, nic, lebo vsetky veci nam zobral Diego na hotel..tak sme nakoniec zazvonili na dom jedneho pana, ktory byval na konci cesty, ze ci nahodou nevidel skupinku ludiu na aute, pripadne nas autobus, ktory nas na miesto doviezol...a ten pan, ze: „myslite ten autobus, ktory prave prichadza”? Mali sme stastie uplne, ze dosiel prave vtedy bus, tak sme rychlo poprosili sofera nech nas odvezie na hotel. Na hoteli nas spokojne cakal cerstvo osprchovanmy Diego aj s nasimi vecami a spokojne sa na nas usmieval. Len sme na neho zaganili a povedali mu nech nam zisti, kedy nam ide bus do Bucaramngy. Vec sa ma tak, ze povodne sme mali ist do Bucaramangy vsetci spolu o tretej autobusom, ktory sme mali od zaciatku prenajaty, ale samozrejme sme v Koumbii, takze o tretej sme sa este len s Beatou stali na vodopadoch a modlili sa nech vsetko dobre dopadne. Noo, kazdopadne, Diego nam oznamil, ze autobus nam ide o 10 minut, tak sme sa len rychlo umyli, kedze z jaskyne sme boli cele zablatene a ponahlali sme sa na bus...ale ten nakoniec nesiel o 10 ale az o 40 minut, co malo byt o 17.00. Pripomeniem, ze cesta mala trvat min. 3 hodky a nas let bol o osmej. Takze nejako to casovo nevychadzalo..Diegovi sme teda dali nase letenky s tel. cislom na letisko, nech nam zisti, ci nema let meskanie, alebo ci je nejaky iny let do Bogoty v ten vecer. Samozrejme sa nedovolal, a tak sme sa tozhodli predsa len ist busom, kedze lepsie moznost nebola...Nasadli sme do autobusu, vystresovane, vyhladovane a po 5 minutach sa ma Beata spytala, ze ci mam letenky... a samozrejme nase eletronicke letenky mal Diego! Tak nic no, nestracali sme nadej a spoliehali sa na bozie sily :P Celu cestu sme ako narocky nemali signal na telefone, takze na letisko sme sa nedovolali, ale jedneho kolegu z prace sme poprosili nech nam zisti ci nema let meskanie, alebo ci je este planovany dalsi let v ten den, kedze nasledujuci den, pondelok, sme museli pracovat. Po troch hodinach cesty o 20.00 sme este stale neboli v Bucaramange, ale Ivanovi (kolega) sa nam podarilo dovolat a oznamil nam ze nas let ma hodinove meskanie...tak sme sa aspon trochu potesili, ze tro este nie je stratene...o 20.20 sme dorazili do Bucaramangy a taxikom sa odviezli na letisko. Takikar si po ceste este v pohode stihol natankovat a odskovit na WC,a le sak v poho..casu dost. Na letisko sme dorazili 20.35, cize viac jak pol hodiny po planovanom odlete, ale letusiak na nas po prichode k stanku leteckej spolocnosti len kukol, opytal sa ci do Bogoty a v pohode nam vytlacil listky...my sme nechapali s Beatou...u nas by ti podla mna vynadali, oznamili, ze gate je uz 2 hodiny zavrety a poslali ta kade lahsie a tam sa nam este v lieadle nakoniec ospravedlnili za hodinove meskanie a kazdemu cestujucemu dali horuci napoj zdrama :)
Tak asi takto nejako sme ukoncili nas prvy aiesecarsky vikend, plny zazitkov, dobrodruzstva a mnozstva skvelych ludi :) Urcite sa tohto tyzdna vratim aj k poslednemu vikendu, ktory sme stravili v Ibague a dam na fcb nove fotky, ale teraz sa idem po tyzdni konecne vyspat! Bru noc :)
nedeľa 25. júla 2010
druhy tyzden
Tak hlasim sa opat po dalsom prezitom tyzdni v Bogote :) Bol pre mna uz kludnejsi, kedze som nemala ziadne administrativne vybavovacky...a zacinam si zvykat na tunajsi zivot :) deticky ma uz aj trosku viac pocuvaju, zacinam na nich uplatnovat vselijake triky, hlavne ked im na zaciatku hodiny oznamim, ze rad, ktory bude najtichsie pojde o 5 minut skor na prestavku, tak sa vedia pretekat..:) velmi sa im paci sutazenie, takze musim nieco na ten styl vymyslat pre nich :) ale uz som stihla dat aj 2 poznamky, kedze som zistila, ze maju aj nieco ako "poznamkovu knihu" a tí chlapci ma fakt nachceli pocuvat ani po 5 napomenutiach, nemala som inu sancu..bolo mi ich luto, ale mam iba jedny nervy a rada by som si ich priniesla spat na slovensko neporusene..:P na margo toho, Beate sa stal taky vtipny pripad, ze tiez ju jeden ziak nepocuval a kazala si mu presadnut do predu a ked ju nepocuval, tak ho zacala tahat aj s lavicou a omylom mu pri tom vysypala cerealie ci co a chlapec zacal na nu kricat, ze to bol jeho obed a ze ona mu to cele teraz zaplati...a ona na to, ze az potom ked on jej zaplati doktora, ktoreho bude kvoli nemu isto potrebovat :D tak ma to celkom pobavilo...ze potom uz cusal chlapec :P
Tak co take som zazila tento tyzden...bola som na oslavach 200teho vyrocia Kolumbie ako som spominala v predchadzajucom prispevku...a poviem vam, nebolo to nic moc, resp. mozno aj bolo, ale do centra diania, teda na namestie sme sa vobec nedostali, lebo ulice boli zo vsetkych 4 stran upchate ludmi a bolo nemozne sa dostat blizsie...tak nakoniec sme videli len ohnostroj, ktpry bol podla mna porovnatelny so silvestrovskym ohnostrojom v spisskej, takze si domyslite no...ale ludia z toho boli nadseni, ako keby ohnostroj v zivote nevideli a my s beatou sme len mykli plecom, usmiali sa a isli dopit kavu, kym ostatni sa este kochali pohladom na par svetiel na nocnej oblohe. Ale tak aspon som trosku videla mesto, maju tam vela pekych uliciek, takych uzkych ako v Chorvatsku, a vela peknych domcekov :) vyskove budovy som videla len 2 takke vacsie a aj to su vraj najvyssie v celej Kolumbii, co ma dost prekvapilo, kedze boli podla mna vysoke asi ako J&T v Blave (pre tych, ktori nie su v obraze, mohli mat okolo 30 poschodi, mozno trochu viac). Inak je vacsina domov max. 3-4 poschodovych.
V piatok sme boli na jednej narodeninovej oslave, oragnizovala ju Kanadanka, Fiona, ktoru som nahradila v skole, pre svojho praitela Kolumbijcana. Hoci som tam skoro nikoho nepoznala, bola sranda :) najprv sme boli u nich na byte a potom v jednom malom podniku si zatancovat...maju tu opec takych malych milych podnikov a v kazdom aspon malicky parket na tancovanie. Paci sa mi tiez ze v podnikoch sa nefajci, takze po prichode domov nemusim 2 dni vetrat oblecenie :) postupne sa vytracali ludia okolo jednej, druhej, ale par nas tam este ostalo, tak sme sli este na byt k jednemu chalanovi, Juan Pablovi. A predstavte si ma mackuuuu :D taku cierno bielu, velmi pritulnu. Prva macka, ktoru som videla v Kolumbii :) Nas pozorovala cely cas a sa jej poacilo hlavne ked sme tancovali, sedela na stole a kukala na nas, zlata bola joj. Ale na moje macicky doma nema, to bola taka slaba tretina z nasich no, ale tak vraj ma len 2 roky, ale aj tyk nemyslim, ze niekedy v zivote by mohla dobehnut cernosku a tigrika :) Inak ked sme dorazili na byt, tak chalani, ze idu si nieco objednat, tak som myslela, ze su hladni asi a zrazu o pol hodky poslicek s flasou whisky pri dverach :D dost ma to prekavpilo, ale ze tam to bezne robia no...tak my s Beatkou pekne na vode sme boli o tretej rano a chlapci si otvorili flasu whisky :) Povodne som aj mala ist spat k Beate, som si aj pyzamko vzala aj kefku, ale kedze sme sa zbadali az o siestej rano, ze uz svita, tak som sla rovno domov rannym autobusom. Chalani nas samozrejme odprevadili, takze som nesla sama, su tu obrovski gentlemani, vraj ich k tomu od malicka ucia doma aj v skole :) takze raz aj mozno z tych mojich malych faganov vyrastu slusni chlapci :)
Sobotu som skoro celu prespala, prichystala si nieco do skoly a v nedelu sme boli pozriet v narodnom muzeu, z ktoreho mam aj zopar peknych fotiek a na takom vystavisku, nieco ako incheba, len vacsie, kde sme sa zdrzali asi 4 hodky :) mali tam neskutocne vela krasnych veci, vsetko domace vyrobky, od sperkov, kabeliek az po zive kravy :D teda neviem ci ich fakt aj predavali, ale bolo ich tam zo 20, boli obrovske a deti sa na nich mohli povozit...:P tu to totiz nefunguje tak, ze deticky sa mozu povozit na ponikovi, ale mozu sa povozit na kravicke pripadne dost casto na lame..v centre maju lamy na kazdom kroku :) a davaju im pit pivo chudinkam :/ ale to som len raz videla no...hodim tu cez tyzden dajake fotky uz, slubujem, len teraz som leniva a unavena, tak ma ospravedlnite..
Najblizsie ma cakaju o dva a tri tyzdne dve AIESEC konfery, na ktore sa uz teraz tesim...jedna je v Bucaramange, meste dost daleko od Bogoty, takze mozno pojdeme aj lietadlom a jedna v Ibague, co nie je az tak daleko, takze tam pojdeme busom...mali by to byt medzinarodne konfery, na ktore pozyvali vsetkych stazistov, tak som zvedava, koho tam stretnem :) a mali by sme tam prezentovat svoju krajinu aj uvarit nejake jedlo, tak sme sa s beatou dohodli na pirohoch, kedze sa jedia aj v polsku, tak sa musim na to nejak predpripravit, lebo vykuzlit pirohy z kolumbijskych surovin nebude hracka, hlavne som zvedava jaku alternativu bryndze tu najdem...dam potom vediet ako to dopadlo :)
Tak to by bolo na dnes vsetko, prejem vam dobru noc, resp. vam uz pomaly aj pekny den :) a piste mi, tesim sa na info z domova :)
Tak co take som zazila tento tyzden...bola som na oslavach 200teho vyrocia Kolumbie ako som spominala v predchadzajucom prispevku...a poviem vam, nebolo to nic moc, resp. mozno aj bolo, ale do centra diania, teda na namestie sme sa vobec nedostali, lebo ulice boli zo vsetkych 4 stran upchate ludmi a bolo nemozne sa dostat blizsie...tak nakoniec sme videli len ohnostroj, ktpry bol podla mna porovnatelny so silvestrovskym ohnostrojom v spisskej, takze si domyslite no...ale ludia z toho boli nadseni, ako keby ohnostroj v zivote nevideli a my s beatou sme len mykli plecom, usmiali sa a isli dopit kavu, kym ostatni sa este kochali pohladom na par svetiel na nocnej oblohe. Ale tak aspon som trosku videla mesto, maju tam vela pekych uliciek, takych uzkych ako v Chorvatsku, a vela peknych domcekov :) vyskove budovy som videla len 2 takke vacsie a aj to su vraj najvyssie v celej Kolumbii, co ma dost prekvapilo, kedze boli podla mna vysoke asi ako J&T v Blave (pre tych, ktori nie su v obraze, mohli mat okolo 30 poschodi, mozno trochu viac). Inak je vacsina domov max. 3-4 poschodovych.
V piatok sme boli na jednej narodeninovej oslave, oragnizovala ju Kanadanka, Fiona, ktoru som nahradila v skole, pre svojho praitela Kolumbijcana. Hoci som tam skoro nikoho nepoznala, bola sranda :) najprv sme boli u nich na byte a potom v jednom malom podniku si zatancovat...maju tu opec takych malych milych podnikov a v kazdom aspon malicky parket na tancovanie. Paci sa mi tiez ze v podnikoch sa nefajci, takze po prichode domov nemusim 2 dni vetrat oblecenie :) postupne sa vytracali ludia okolo jednej, druhej, ale par nas tam este ostalo, tak sme sli este na byt k jednemu chalanovi, Juan Pablovi. A predstavte si ma mackuuuu :D taku cierno bielu, velmi pritulnu. Prva macka, ktoru som videla v Kolumbii :) Nas pozorovala cely cas a sa jej poacilo hlavne ked sme tancovali, sedela na stole a kukala na nas, zlata bola joj. Ale na moje macicky doma nema, to bola taka slaba tretina z nasich no, ale tak vraj ma len 2 roky, ale aj tyk nemyslim, ze niekedy v zivote by mohla dobehnut cernosku a tigrika :) Inak ked sme dorazili na byt, tak chalani, ze idu si nieco objednat, tak som myslela, ze su hladni asi a zrazu o pol hodky poslicek s flasou whisky pri dverach :D dost ma to prekavpilo, ale ze tam to bezne robia no...tak my s Beatkou pekne na vode sme boli o tretej rano a chlapci si otvorili flasu whisky :) Povodne som aj mala ist spat k Beate, som si aj pyzamko vzala aj kefku, ale kedze sme sa zbadali az o siestej rano, ze uz svita, tak som sla rovno domov rannym autobusom. Chalani nas samozrejme odprevadili, takze som nesla sama, su tu obrovski gentlemani, vraj ich k tomu od malicka ucia doma aj v skole :) takze raz aj mozno z tych mojich malych faganov vyrastu slusni chlapci :)
Sobotu som skoro celu prespala, prichystala si nieco do skoly a v nedelu sme boli pozriet v narodnom muzeu, z ktoreho mam aj zopar peknych fotiek a na takom vystavisku, nieco ako incheba, len vacsie, kde sme sa zdrzali asi 4 hodky :) mali tam neskutocne vela krasnych veci, vsetko domace vyrobky, od sperkov, kabeliek az po zive kravy :D teda neviem ci ich fakt aj predavali, ale bolo ich tam zo 20, boli obrovske a deti sa na nich mohli povozit...:P tu to totiz nefunguje tak, ze deticky sa mozu povozit na ponikovi, ale mozu sa povozit na kravicke pripadne dost casto na lame..v centre maju lamy na kazdom kroku :) a davaju im pit pivo chudinkam :/ ale to som len raz videla no...hodim tu cez tyzden dajake fotky uz, slubujem, len teraz som leniva a unavena, tak ma ospravedlnite..
Najblizsie ma cakaju o dva a tri tyzdne dve AIESEC konfery, na ktore sa uz teraz tesim...jedna je v Bucaramange, meste dost daleko od Bogoty, takze mozno pojdeme aj lietadlom a jedna v Ibague, co nie je az tak daleko, takze tam pojdeme busom...mali by to byt medzinarodne konfery, na ktore pozyvali vsetkych stazistov, tak som zvedava, koho tam stretnem :) a mali by sme tam prezentovat svoju krajinu aj uvarit nejake jedlo, tak sme sa s beatou dohodli na pirohoch, kedze sa jedia aj v polsku, tak sa musim na to nejak predpripravit, lebo vykuzlit pirohy z kolumbijskych surovin nebude hracka, hlavne som zvedava jaku alternativu bryndze tu najdem...dam potom vediet ako to dopadlo :)
Tak to by bolo na dnes vsetko, prejem vam dobru noc, resp. vam uz pomaly aj pekny den :) a piste mi, tesim sa na info z domova :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)