Bolívia, Peru, Ekvádor

Bolívia, Peru, Ekvádor: tri krajiny, každá s osobitým čarom a krásou prírody, ktorú nikde inde nenájdete. Počas 17 dní som mala možnosť aspoň z časti tieto krajiny spoznať a po vašich potulkách Latinskou Amerikou, by ste si určite nemali nechať ujsť soľnú plošinu v Bolívii a Machu Picchu v Peru.

Prvou zastávkou na našom výlete bola Bolívia, konkrétne hlavné mesto La Paz. Do La Pazu sme prileteli v nedeľu o jednej ráno a hneď nás čakal prvý šok – strašná zima. Vonku bolo asi -5°C a taxikár nás s úsmevom na tvári informoval, že v tomto ročnom období tam oni majú zimu, takže to nie je nič nezvyčajné. A to sme ešte ani zďaleka netušili aká zima nás v skutočnosti na našej ceste čaká. Ubytovali sme sa v hosteli v centre mesta a po pár hodinách spánku sme sa ho chystali aj prezrieť. Ako prvé sme si chceli zameniť doláre za bolívijské peso, čo sa ukázalo ako dosť komplikované, keďže bola nedeľa a v nedeľu sú všetky banky a zmenárne zatvorené. Jediná možnosť bola zameniť peniaze na ulici u miestnych ľudí, čo sa nám zdalo trochu nebezpečné, ale nemali sme inú možnosť. Tak sme na ulici, ktorú nám odporučili našli tri babky v kydľoch a u tej, ktorá nám dala najvýhodnejší kurz sme si zamenili peniaze.
Za necelé tri hodiny sa nám podarilo prejsť centrum mesta a vidieť hlavné pamiatky. A poviem vám, do La Pazu sa vám prísť neoplatí. Je to veľmi špinavé mesto s nie práve najmilšími ľuďmi. Z Kolumbie sme zvyknuté na úsmevy a milé privítanie v každom obchode, ale v La Paze boli ľudia veľmi nevrlí. Slovenské predavačky sú oproti tým bolívijským milé tety. Takže fakt si to pred príchodom tam dobre rozmyslite! Na konci dňa sme boli rady, že toto miesto opúšťame. O šiestej večer sme nasadli na bus smer Uyuni, čo bolo štartovným miestom nášho prvého neopakovateľného výletu.

Mestečko Uyuni leží v nadmorskej výške 3660m.n.m., čo sme tvrdo pocítili hneď ráno po vystúpení z autobusu. Vonku bolo teplota pod bodom mrazu. Zababušené v čiapkach, šáloch a rukaviciach sme si nevedeli predstaviť, že si 3-dňový výlet fakt užijeme. Po zahrievacích raňajkách sa však ukázalo slniečko a začalo sa pomaly otepľovať. O 10.30 sme s posádkou džípu (Beata, tri Angličanky, sprievodca a ja) vyrazili na prvú časť výletu „Salar de Uyuni“. Salar de Uyuni je najväčšiou soľnou plošinou na svete. Keď ste to nikde predtým na fotkách, alebo v telke nevideli, predstavte si naše Štrbské Pleso v zime pokryté snehom, teraz si ho v mysli 500 krát zväčšite, namiesto snehu s ľadom si predstavte soľ a teplotu -15°C zvýšte na +15°C. Máte?...Tak práve sa vám v mysli objavilo miesto, ktoré som navštívila. Salar de Uyuni má rozlohu 10 500km² a pred tisíckami rokov to zvyklo byť jazero. Teraz je to obrovská biela plocha pokrytá soľou. V jeho okolí sa nachádza len pár menších kopcov posiatych množstvom obrovských kaktusov. Niečo tak výnimočné som ešte nikdy predtým nevidela. Je to určite jedno z miest, ktoré sa v Bolívii oplatí navštíviť. Po celom dni strávenom na soľnej plošine sme sa ubytovali, ako inak, v soľnom hoteli. Bol to taký väčší domček so soľnými stenami a namiesto podlahy bola tiež soľ. Vďaka soli naša izba nebola až taká chladná ako sme očakávali. Na druhý deň sme ešte za tmy vyrazili za ďalším cieľom cesty – lagúnami. V tomto regióne je ich množstvo. Dve najvýznamnejšie lagúny, ktoré sme sa chystali navštíviť sú červená a zelená lagúna. Červená lagúna, ktorá je väčšia má svoju netypickú farbu spôsobenú riasami, ktoré sa v nej nachádzajú. Ak svieti slnko, riasy sa nejakým spôsobom otvoria a lagúna sa zafarbí viac na oranžovo. Ak slnko nesvieti, resp. skoro ráno, má lagúna červenú farbu. Zelená lagúna získava svoju farbu vďaka trom minerálom, ktoré sa v nej nachádzajú: magnézium, arzén a draslík. Tie v kombinácii s vetrom vytvárajú zelenú farbu. Ak vietor nefúka, lagúna je skôr modrá. Okrem pár menších lagún, sme mali možnosť vidieť množstvo vulkánov, väčšina z nich je neaktívna a pokrytá snehom. Sneh bol počas celého nášho výletu prekvapivým momentom. (Jediné miesto, kde sme ho nemali možnosť vidieť bola pláž v Ekvádore). Väčšinu času sme sa pohybovali po púšti a stepiach, a sneh mi veľmi nedával zmysel, ale po uvedomení si faktu, že sa celý čas pohybujeme v nadmorskej výške 4000-5000m.n.m. mi to až také divné nepripadalo. Kombinácia snehu, púšte a lagún bola netypická. Aj prítomnosť tunajších zvierat bola nezvyčajná. V jeden deň sme stihli vidieť lamy a im podobné alpacy (inak veľmi chutné mäsko:), ktoré sú tu typickými zvieratami, plameniaky žijúce na červenej lagúne, pštrosy ako aj ovce na tunajších stepiach. Fauna a flóra v tomto kraji Bolívie je výnimočne očarujúca. Po únavnom a veternom dni sme sa ubytovali v menšom dome, celá posádka džípu v jednej izbe. Tam už v porovnaní s predchádzajúcou nocou, nebola ani soľ, ani teplo...Pre udržanie väčšieho tepla sme s Beátou spali na jednej posteli prikryté prikrývkami z dvoch, takže nočný chlad okrem mojej kamery, ktorú som ráno našla napoly zamrznutú, našťastie nikto nepocítil :) Posledný, tretí, deň našej tour sme toho už v pláne veľa nemali. Čakala nás cesta späť do mesta Uyuni, počas ktorej sme sa zastavili v pár dedinkách a v údolí skál. Večer o ôsmej sme už sedeli v autobuse smer La Paz. Tam sme sa našťastie dlho nezdržali, lebo poobede nás čakal ďalší zaujímavý výlet k najvyššie položenému splavnému jazeru na svete, Titicaca.

Titicaca leží v nadmorskej výške 3821 m.n.m. a má rozlohu 8800 km². Naplánované sme tu mali dve zastávky: mestečko Copacabana a ostrov Isla del Sol. Do Copacabany sme dorazili večer o šiestej, takže veľa času na prehliadku mesta sme nemali. Dali sme si akurát večeru s našim novým austrálskym kamošom a šli spať. Nasledujúce ráno sme člnom vyrazili na ostrov Slnka „Isla del Sol“. Toto meno dostal podľa inkovskej mytológie, ktorý považovali tento ostrov za miesto narodenia Boha Slnka. Menší háčik bol v tom, že po príchode nás namiesto Slniečka privítal sneh. Normálne tam začalo snežiť...s Beátou sme nechápali. Nie je to tam častým úkazom a aj domáci boli z toho prekvapení. Ale aj vďaka snehu mal ostrov zvláštne čaro. Ostrov je rozdelený na 3 časti - severnú, strednú a južnú. Čln nás vysadil na severnej časti a našim cieľom bolo prejsť ostrov zo severnej na južnú časť peši, čo bolo takmer 10km. Na severnej časti ostrova sme navštívili múzeum a ruiny Inkov, ako aj tzv. Svätú skalu, kde sa začala legenda o zrodení Slnka. Cesta do južnej časti nám trvala asi 3 hodiny, pričom sa vystriedali všetky druhy počasia od snehu, cez dážď až po Slnko. Pred západom Slnka sa nám po mierne náročnej túre podarilo dostať do nášho hotela, z ktorého sme mali krásny výhľad na jazero. Užili sme si tam teplo kozuba a vínka ako aj milej španielskej spoločnosti. Na ďalšie ráno nás hotelový čln dopravil späť do Copacabany, takže pred večerným odchodom do Peru sme si ešte stihli prezrieť toto pekné mestečko. Zaujímavým momentom bolo posväcovanie áut, ktoré sa tam koná každý deň o 14.30 poobede. Všetky autá sú vyzdobené kvetmi, ako u nás na svadbe, ľudia otvoria fľaše šampanského a postrekujú ním všetky autá. Celkom milá udalosť, len nechápem načo to robia každý deň...

Večer o šiestej sme nasadli na autobus, ktorý nás po 10 hodinách cesty dopravil do ďalšej destinácie, mesta Cusco v štáte Peru. V Peru sme strávili len 4 dni, z toho dva v Cuscu a dva v Machu Picchu. Cusco je historickým centrom Peru, v minulosti to centrum Inkov. Všade naokolo sa nachádzajú pozostatky inkovskej civilizácie. Môžete tu vidieť hlavne množstvo ruín, ale na niektorých miestach aj zachovalé pozostatky ich kamenných domov. Prvý deň v Cuscu sme využili na obhliadku mesta a jeho okolia. Je tu množstvo katedrál a kostolov hlavne z 15teho a 17teho storočia a tiež veľa úzkych uličiek, takže som sa cítila ako v Chorvátsku trochu, akurát bez mora a Slnka, ale to je len menší detail... Na obed sme ochutnali miestnu špecialitu, steak z alpacy. Alpaca je zviera podobné lame, akurát ma kratší krk. Je to veľmi vďačné zviera, lebo okrem mäsa a mlieka z nej využívajú aj srsť. Zo srsti alpacy tu vyrábajú všetko možné, od ponožiek, cez svetre, šály, čiapky až po kabelky. Výrobky Peruáncov sú najkrajšie aké som kedy videla, pár kúskov sme si odtiaľ aj odniesli :) Po dni strávenom v Cuscu nasledoval najočakávanejší moment nášho celého výletu. Našim cieľom bol novodobý div sveta Machu Picchu.

Cesta na Machu Picchu znamenala zdolať 6 hodín cesty autom po nekonečných zákrutách a obrovských serpentínach plus 3 hodiny chôdze do „Aguas Calientes“, alias mestečka Machu Picchu. Je to malé mestečko uprostred obrovských skalnatých hôr, plné reštaurácií a hotelov. Nič iné tam nenájdete. Bolo postavené čisto z turistickým úmyslom ubytovať a nakŕmiť všetkých, ktorí sa rozhodli na Machu Picchu osobne pozrieť. Sprievodca nás po dni strávenom na cestách ubytoval v našom hotelíku a dal nám inštrukcie na ďalšie ráno na výstup na Machu Picchu. Macchu Picchu sa nachádza v nadmorskej výške 2430m, čo je menej ako som si pôvodne myslela, ale na to, aby sme si mohli vychutnať pohľad na Machu Picchu zhora, museli sme vystúpiť na horu Wayna Picchu, ktorá je o 300 metrov vyššie. Na Wayna Picchu sa denne dostane len 400 ľudí, 200 môže vstúpiť o 7.00 a ďalších 200 o 10.00, čo pre nás znamenalo vstávanie o 3.30 ráno. Cieľom je čo najskôr vystúpiť na Machu Picchu, kde ti na lístok dajú pečiatku s časom výstupu na Wayna Picchu, ktorý si zvolíš. Z hotela sme teda vyrazili o štvrtej ráno a pri prvej bráne, kde kontrolovali lístky sme sa stretli s prvým návalom turistov. O 4.40 otvorili bránu a hodinový maratón – výstup po skalnatých schodoch na Machu Picchu - sa mohol začať. Bolo to, čo sa kondičky týka, asi to najnáročnejšie čo som kedy zažila. Ja síce nie som veľmi turistický typ, ale aj pre profíkov, ktorých sme tam stretli, to bol riadny zaberák. S Beátou sme sa prekonali a podarilo sa nám hore dosť medzi prvými tridsiatimi ľuďmi :) O šiestej nakoniec otvorili aj hornú bránu a s úsmevom na tvári a pokojným krokom sme sa mohli vybrať na prechádzku strateným mestom. Strateným sa nazýva preto, lebo ho až v roku 1911 náhodou objavil jeden Havajčan. On sa o ňom dozvedel zo starých indiánskych legiend. Stratené mesto nazval miestnym kečuánskym jazykom Machu Picchu, čo znamená v preklade Starý vrch. Typickým prvkom Machu Picchu, ako aj všetkých ostatných inkovských stavieb, sú terasy. Tie využívali na pestovanie rôznych plodín. Zároveň na spodných terasách bývali chudobnejší ľudia a na tých vyšších zase šľachta. Všetky stavby na Machu Picchu sú postavené v klasickom inkovskom štýle, čiže z množstva obrovských kameňov nepravidelných tvarov, ktoré spájali bez použitia malty, alebo akéhokoľvek iného materiálu. Podarilo sa im to do takej miery, že medzi jednotlivé kamene nemožno vložiť ani čepeľ noža. Jednotlivé kamenné bloky majú množstvo hrán, nie sú to typické kvádre. Najväčšie množstvo hrán, ktoré mal jeden z kameňov je až 24. Po prejdení strateného mestečka a vypočutí si jeho histórie z úst nášho sprievodcu nás čakal výstup na najvyššiu horu Machu Picchu – Wayna Picchu. Výstup nám trval necelú hodinu a počas našej cesty sme pochopili prečo tam denne môže vystúpiť len 400 ľudí. Cesta po skalách bola miestami veľmi úzka aj pre jednu osobu a miestami mi to pripomínalo slovenský raj s množstvom rebrín a miestami kde si sa musel držať železnej reťaze. Neviem si predstaviť, že by tam bolo viac ľudí v jednom momente, bolo by to úplne neschodné. Pohľad zhora Wayna Picchu na Machu Picchu bol po našom výstupe spočiatku zahmlený, ale po rozplynutí rannej hmly sa sme mohli pokochať pohľadom na dokonalú prácu, ktorú Inkovia pred stovkami rokov odviedli. Už len tá predstava, že uprostred obrovských hôr, bez pomoci akýchkoľvek strojov a pomocného materiálu z obrovských a neforemných kameňov postavili mesto, kde žilo asi 500 rodín, si vyslúžila môj veľký obdiv. Machu Picchu u mňa v pamäti navždy ostane ako jeden z najväčších cestovateľských zážitkov a právoplatne ho môžeme považovať za novodobý div sveta. Cestu z Machu Picchu späť do Cusca sme takmer celú prespali, keďže sme po celom dni boli strašne unavené. Posledný deň pred odchodom do Ekvádoru sme využili na prehliadku miest v okolí Cusca. Navštívili sme tzv. „Valle Sagrado“, alebo Svätú dolinu, ktorá dostala meno vďaka svojej úrodnosti, keďže ako jediné miesto dala Inkom úrodu až 2 - krát ročne. V jej okolí sa nachádza množstvo mestečiek z pozostatkami inkovskej civilizácie – ruinami, terasami, ale aj množstvami zachovalých domčekov. Bol to veľmi pekný výlet, ale nič sa nám už nezdalo také ohromujúce po tom, čo sme videli Machu Picchu :)

Na záver našej cesty nás čakal Ekvádor. Cesta tam nám priniesla jeden vtipný, ale veľmi milý zážitok. Keď sme nasadli do lietadla z Limy do Guayaquilu (Ekvádor), Beáta si čisto náhodou všimla, že naše batožiny sú vonku v tom autíčku, z ktorého ich nakladajú do lietadla a nevyzeralo to tak, že by ich išli naložiť, lebo nikto pri nich nestál. Boli tam naše dva ruksaky a ešte dva iné kufre. Tak som sa teda na prvý pohľad milého letušiaka spýtala, že čo sa deje a že prečo sú naše batožiny stále vonku. On že sa nemáme obávať, že máme ešte 20 minút do odletu, že dovtedy to určite naložia. Tak sme sa s Beátou ukľudnili až do momentu, kedy kapitán zahlásil, že dvere lietadla sú zatvorené a môžeme sa pripraviť na odlet. Naše batožiny samozrejme stále vonku v tom istom autíčku. Tak som sa už trošku s väčšou obavou ešte raz opýtala letušiaka, že či si je istý, že naše batožiny naložia a on napokon povedal, že buď to nie sú naše batožiny, alebo ich privezú nejakým iným lietadlom. Keď sme mu slušne vysvetlili, že batožiny sú 100% naše, keďže som sivo-modrý ruksak s karimatkou priviazanou na boku dovtedy nikomu nevidela, išiel sa opýtať pilota čo sa s tým dá robiť. Nešla mi do hlavy absurdnosť tej situácie, že z okna lietadla, ktoré je pripravené na odlet vidíš tvoj ruksak čakajúci na naloženie. Nakoniec nám po asi 20 minútach s úsmevom na tvári oznámil, že našu batožinu už naložili a môžeme konečne odletieť :) A to ešte nebola pre nás tá vtipnejšia časť príbehu...v rade s nami sedela jedna milá baba, pôvodom z Peru, ale žijúca na Kanárskych ostrovoch, ktorá mi po predstavení sa hneď otvorene prezradila, že si prišla do Kolumbie spraviť prsia a že je s nimi veľmi spokojná :) Takže úvodný small talk sme mali rýchlo za sebou a zhodli sme sa na tom, že sme strašne hladné. Hneď po vzlietnutí sme sa obzerali, či už letušiaci idú priniesť jedlo :) Na letenkách sme mali napísané, že budeme mať obed tak sme si čas krátili tipmi, čo nám na ten obed prinesú. Akurát niktorá z nás netipovala, že jediným jedlom, ktoré sa nám ujde bude malý sendvič :( Aj keď po jeho zjedení sme sa nádejali, že to bolo len predjedlo, bohužiaľ nebolo to tak. Naša vtipná kamoška sa stihla už nášho kamaráta letušiaka opýtať, že kedy nám prinesú hlavné jedlo, tak ten jej so smiechom ohlásil, že na taký krátky let nám nemôžu dávať teplé jedlo a jediné čo majú sú sendviče. Ako reakciu na naše sklamané pohľady nám povedal, že keď všetci dojedia, tak nám prinesie každej ešte jeden sendvič :) a tak aj urobil...najedené a šťastné sme sa do konca letu na neho usmievali a tesne pred pristátím nám ešte každej priniesol balíček čipsov :D my sme mu s Beátou na oplátku dali pri odchode Milku čokoládu, ktorú sme mali so sebou a chlapec sa zjavne potešil, lebo na druhý deň po príchode do Ekvádoru sme si od neho prekvapivo našli žiadosť o priateľstvo spolu so správou na facebooku, či nám došla batožina :) Veľmi sme sa na celej situácii pobavili.

V Ekvádore sme celý pobyt strávili na pláži absolútne nič nerobením. Boli sme také vyčerpané z celého výletu, že sme buď ležali na pláži, alebo na izbe hotela :) Jediná škoda bola, že aj napriek tomu, že v Ekvádore bolo horúco, nebolo tam skoro žiadne Slnko, takže náš pôvodný plán prísť do Bogoty opálené sa odložil do decembra...Na odporúčanie kamarátov sme sa ubytovali v mestečku Montanita, ktoré je známe svojim rušným životom, keďže je stále plné turistov. Nemohli sme si teda nechať ujsť príležitosť aspoň jeden večer navštíviť miestne párty, ktoré boli organizované v každom z hostelov. Kvalitou boli veľmi porovnateľné s vysokých kolumbíjskym štandardom :) takže sme s Beátou neľutovali! 3 dni strávené v Montanite išli dosť pomaly, jednak asi preto, že sme fakt nič nerobili, ale asi aj preto, že sme sa s Beátou už tešili späť do Bogoty. Na letisko nás večer prišiel počkať kamarát Federico a doma ma po príchode čakalo veľmi milé prekvapenie. Moja kolumbíjska rodinka mi pripravila narodeninovú párty a tak som si lepšie zakončenie nášho 17-dňového dobrodružstva ani nemohla predstaviť :)