aiesec vikend 1

Po dlhooooom case sa vam opat hlasim. Mam za sebou dva narocne tyzdne v skole, lebo boli pisomky a opravovania testov a skusania som mala vyse hlavy, ale zaroven mam za sebou dva super vikendy, takze sa tohot tyzdna aj trosku viac rozpisem.

Minuly vikend sme boli s Beatou v Bucaramange, na konferencii, ktoru organizoval AIESEC. Bucaramanga je mesto skor blizsie k pobreziu ako k Bogote, takze je tam aj teplejsie :) a kedze sme nechceli v autobuse stravit 12 hodin, rozhodli sme sa pre lietadlo. Cesta nam trvala necelu hodinku a nas stastny prile sme patricne oslavili kolumbijsko vodkou na letisku, ktora bola dost lacna a asi 3krat taka velka jak nasa :) po nasom kratkom obcerstveni prisli po nas dvaja ludia, Diego - Kolumbijcan a Daria - Ruska, ktora je tam na stazi. S Diegom som si od zaciatku dobre rozumela, pretoze mal rovnake vlasy ako ja, len o trochu kratsie a hned po prichode mi navrhol, ze ak budem potrebovat, może mi pozicat jeho tuzidlo, resp. Taky specialny krem na kucerave vlasy ;D fakt kvalitny!!!! Sli sme k nemu na byt zlozit si veci a potom na party s ostatnymi stazistami, ktori su v Kolumbii…no a tam som spoznala prveho Slovaka. Volal sa Martin a bol z Nitry. Bol to celkom sranda typek, ktory ma privital slotami: Nooo do pi.., Slovaka som tu este nestretol :D takze som sa citila fakt jak doma ;P a okrem toho nezaprel nasu slovensku kulturu, takze pil od rana do vecera :) pre mna bolo velmi zvlastne pocut slovencinu…pravdu povediac sme sa ani vela nerozpravalali, lebo sme si nejak nevedeli zvyknut na fakt, ze obaja hovorime tym istym jazykom…viem o nom len, ze studoval ekonomiu a v bogote polanuje ostat rok, to je asi tak vsetko (mozete ho vidiet na fotkach na fcb, napr. ako spi cestou v lanovke:) Okrem neho tam bolo około 25 stazistov z roznych statov Europy, USA a 3 baby z Ruska. Nasimi spraring-partnermi pocas celeho pobytu vikendu boli dvaja chalani, Andres a Darcio. Obaja su AIESECari a od zaciatku nam boli sympaticki, dobre sa nas starali, prekladali, ked bolo treba atd…boli k nam velmi mili :) vratim sa k nim este neskor, lebo to bol velmi podareny parik :)

No, tak z piatkovej party sme sa vratili około tretej rano a pred siestou sme uz museli vstavat, także sme sa velmi nevyspali…ako vzdy. Rano sme sa mali stretnut o siedmej pri autobuse, samozrejme, este niekolko krat to tu spomeniem, sme v Kolumbii, także sme vyrazili o pol desiatej:) nas autobus vyzeral ako z roku 1940 a bol aj v takom stave, także cesta bola celkom vtipna. Sofer nam celu cestu pustal hudbu na plne pecky, takze nas povodny plan, dospat predoslu noc, resp noci, bol nezrealizovatelny :P celu cestu sa pievalo, tancovalo a zaroven hrali na taky zlastny nastroj, ktory mi velmi pripominal struhadlo na syr, len bol trochu vacsi :)Po troch hodinkach sme dorazili na miesto, ktorym bol narodny park Panachi (Parque Nacional del Chicamocha). Na fcb mam kopec fotiek, na ktorych sme odfotene v lanovke, ktorou sme sa sa viviezli hore a dole kanonom. Vraj je to druhy najvacsi kanon na svete po Grand Canyone…priroda tam bola fakt nadherna…a tie hory, nieco neuveritelne! Vraj je to najkrajsie miesto v Kolumbii, takze ak sa tu niekedy vyberiet, odporucam navstivit :)
Po prechadzke narodnym parkom sme sa vybrali na dobrodruznejsiu cast vyletu – rafting :) kedze som uz predtym raz na raftingu v Taliansku bola, moje obavy neboli az take velke ako u niektorych. Vedela som viac menej co ma caka a samozrejme som ocakavala, ze podobne ako v Taliansku nam najprv na susi vsetko vysvetlia, ako padlovat, ako sa spravat vo vode, ked sa prevrati cln a podobne a taktiez som cakala, ze nam daju aj potrebnu vybavu, teda chemoprenovy skafander, ktory by nas ochranil pred studenou vodou...Ale to som sa velmi mylila…skafander k dispozicii nebol a tak sme sa museli uspokojit s prilbami a zachrannou vestou…a vsetky pravidla nam vysvetlili az na mieste, teda v clne na vode :) Rieka bola celkom v pohode, myslela som, ze bude divokejsia, także v porovnani s Tallianskom to bola pohodicka. Cela raftingova plavba nam trvala asi hodinku a po nej sme sa asi o takej siestej vecer vybrali ze vraj na „obed.” Spolocnost pri stole nam robili nasi dvaja kolumbijski napadnici :P a prave pri veceri sme si ich s beatou zacinali viac vsimat. Darcio mal dokolanlu manikuru, ktoru som mu normalne zavidela a samozrejme nesmel chybat priesvitny lak, u mozov v Kolumbii dost casty! Bolo to pre nas trochu zvlastne, ale sak co uz no…ale potom sme zacali pozorovat ich gesta, najma take zvlastne mavanie rucickami a la Paviel Rochniak.
A po tychto signaloch sme si s Beatkou po veceri len vymenili pohlad, ktory hovoril za vsetko: nasi dvaja kamarati su gayovia :) tu v Kolumbii je to inak celkom bezna vec, także sme si z toho velku hlavu nerobili..Beata je inak magnet na gayov (tvorie takych 80% jej kamratov:) takze si budem musiet zvyknut na to asi:D Po veceri sme isli „chiva busom” na nas hotel. Chiva bus je diskoteka na kolesach, teda autobus, ktory nema normalne sedacky ani okna, ale len take mensie lavice a hlavne dostatek priestoru na tancovanie…sofer pusta hudbu na plne pecky a tancuje sa o dusu :) celkom sranda tancovat v autobuse, ktory ide mestom a ked sa na vas pozeraju vsetci ludia stojaci vonku :) myslim, ze na fcb mam nejake fotky aj z chiva busu, ked nie pokukam u kamaratov a hodim ich tam, nech mate predstavu...

Na hotel sme sa dostali dost neskoro, asi okolo polnoci a lialo jak z krhly takze zaujemcov o planovanu bazenovu party ubudalo...my s Beatou sme samozrejme isli :P bola tam ziva hudba, priemer kapely asi 14,5 roka, ale dobre to islo chlapcom musim uznat...tak sme trosku potancovali a isli na hotel dopit zvysok kupeneho rumu :) rano nas cakal narocny den, najprv jaskyna, potom vodopady a cesta spat do Bucaramangy a na letisko. Po nasich plnohodnotnych 3 hodinach spanku sme sa ocitli v jaskyni ako pre paidimuzikov, lebo sme sa do nej museli doslova vplazit. Nebola to jaskyna podobna nasim...bola to proste diera v zemi miestami vacsia miestami mensia s velkym mnozstvom blata, vody a netopierych vykalov. Netopiere nam ako spravni domaci robili spolocnost pocas celeho pobytu v jaskyni a lietali nam nad hlavami jedna radost. Este ze sme mali prilby, lebo inak neviem neviem...Bol to v celku zaujimavy vylet, ale nase jaskyne sa mi pacia viacej, kedze namiesto vody a blata, ja osobne uprednostnujem lad :)

Hned po jaskyni nas cakalo dalsie dobrodruzstvo. Najprv nasim „historickym” busoma potom kusok aj dzipom sme sa odviezli k vodopadom a potom sme si k nim pekne vysliapli cesticku. Bol to uzasny pohlad (vid foto:) ale hlavne pocit sa kupat vo vodopadoch...Niagary boli sice pre mna krasne, ale stat pod takym silnym prudom uplne cistuckej vody, to je vam iny pocit :) po absolvovaniu serie fotografii nas cakala narocnejsia cast, a to zliezt dolu po vodoapadoch na lane..My s Beatou sme mali ist ako prve, kedze nas tlacil cas kvoli lietadlu, ktore nam v ten den letelo a tak nam dali potrebnu vystroj, cize prilbu rukavice a postroje na lano a cakali sme na povel...polhodku, hodku..uz sa nam to zdalo celkom dost, kedze sme mali 5 hodin pred odletom a to sme este boli vzdialene od Bucaramnygy, z ktorej sme mali odlietat, 3 hodiny cesty autobusom...zacinali sme byt teda poriadne nervozne nielen zo zlezenia ale aj z toho ze nestihneme let...nakoniec nas teda po dlhom cakni zavolali na uplny kraj vodopadov, dali nam potrebne instrukcie, psychicky sme sa uz pripravili na moznu spmrt...no stale sa nic nedialo...napokon nam instruktor povedal, ze prud vody je strasne silny, lebo cely predchadzajuci den prsalo a ze miestati (asi tak 10m) budeme asi kompletne pod prudom vody, co nas mierne vystrasilo...no ale sak sme si povedali, ze uz ked sme tu a mrzneme pol hodiny vo vode, tak to skusime...prud vody sa snazili zmiernit traja chalani z instrukktorovho ty,u, asi takych sposobom ze chudaci lezali vedla seba pozdlz sirky vodopadu vo vode vyse hodiny, ale ani to nepomohlo a po dalsej polhodine cakania nam povedali, ze predsa len je to pre nas nebezpecne a idu skusit lano prsunut na druhu stranu vodopadu, ze tam sa prud mpzno nebude taky silny...boli sme dost sklamane s Beatou, kedze sme tam cakali pomaly 3 hodiny a nic..uz sme mali starsne malicko casu, tak sme sa rozhodli , ze to vzdavame a bezime na letisko...doslova! cestu od vodopadov k hlavnej ceste (ktoru sme predtym absolvovali dzipom), kde nas mal cakat Diego, sme si s Beatou odbehli, co bolo takych 20 minut, s tym ze ked prideme na jej koniec, tak nas tam bude cakat Diego s nasimi vecami...a hadajte co? Presne tak, dobehli sme na koniec cesty, udychcane a spotene, ale auta nikde ani nikoho ineho...mali sme necele 4 hodiny do odletu a zacinali sme byt poriadne nervozne, nemali sme pri sebe nic, ano mobil ani peniaze, nic, lebo vsetky veci nam zobral Diego na hotel..tak sme nakoniec zazvonili na dom jedneho pana, ktory byval na konci cesty, ze ci nahodou nevidel skupinku ludiu na aute, pripadne nas autobus, ktory nas na miesto doviezol...a ten pan, ze: „myslite ten autobus, ktory prave prichadza”? Mali sme stastie uplne, ze dosiel prave vtedy bus, tak sme rychlo poprosili sofera nech nas odvezie na hotel. Na hoteli nas spokojne cakal cerstvo osprchovanmy Diego aj s nasimi vecami a spokojne sa na nas usmieval. Len sme na neho zaganili a povedali mu nech nam zisti, kedy nam ide bus do Bucaramngy. Vec sa ma tak, ze povodne sme mali ist do Bucaramangy vsetci spolu o tretej autobusom, ktory sme mali od zaciatku prenajaty, ale samozrejme sme v Koumbii, takze o tretej sme sa este len s Beatou stali na vodopadoch a modlili sa nech vsetko dobre dopadne. Noo, kazdopadne, Diego nam oznamil, ze autobus nam ide o 10 minut, tak sme sa len rychlo umyli, kedze z jaskyne sme boli cele zablatene a ponahlali sme sa na bus...ale ten nakoniec nesiel o 10 ale az o 40 minut, co malo byt o 17.00. Pripomeniem, ze cesta mala trvat min. 3 hodky a nas let bol o osmej. Takze nejako to casovo nevychadzalo..Diegovi sme teda dali nase letenky s tel. cislom na letisko, nech nam zisti, ci nema let meskanie, alebo ci je nejaky iny let do Bogoty v ten vecer. Samozrejme sa nedovolal, a tak sme sa tozhodli predsa len ist busom, kedze lepsie moznost nebola...Nasadli sme do autobusu, vystresovane, vyhladovane a po 5 minutach sa ma Beata spytala, ze ci mam letenky... a samozrejme nase eletronicke letenky mal Diego! Tak nic no, nestracali sme nadej a spoliehali sa na bozie sily :P Celu cestu sme ako narocky nemali signal na telefone, takze na letisko sme sa nedovolali, ale jedneho kolegu z prace sme poprosili nech nam zisti ci nema let meskanie, alebo ci je este planovany dalsi let v ten den, kedze nasledujuci den, pondelok, sme museli pracovat. Po troch hodinach cesty o 20.00 sme este stale neboli v Bucaramange, ale Ivanovi (kolega) sa nam podarilo dovolat a oznamil nam ze nas let ma hodinove meskanie...tak sme sa aspon trochu potesili, ze tro este nie je stratene...o 20.20 sme dorazili do Bucaramangy a taxikom sa odviezli na letisko. Takikar si po ceste este v pohode stihol natankovat a odskovit na WC,a le sak v poho..casu dost. Na letisko sme dorazili 20.35, cize viac jak pol hodiny po planovanom odlete, ale letusiak na nas po prichode k stanku leteckej spolocnosti len kukol, opytal sa ci do Bogoty a v pohode nam vytlacil listky...my sme nechapali s Beatou...u nas by ti podla mna vynadali, oznamili, ze gate je uz 2 hodiny zavrety a poslali ta kade lahsie a tam sa nam este v lieadle nakoniec ospravedlnili za hodinove meskanie a kazdemu cestujucemu dali horuci napoj zdrama :)

Tak asi takto nejako sme ukoncili nas prvy aiesecarsky vikend, plny zazitkov, dobrodruzstva a mnozstva skvelych ludi :) Urcite sa tohto tyzdna vratim aj k poslednemu vikendu, ktory sme stravili v Ibague a dam na fcb nove fotky, ale teraz sa idem po tyzdni konecne vyspat! Bru noc :)